Polovičná

26. kapitola

 Obraz spred očí sa mi vytratil.

Nahradili ho akési nejasné obrazy, mihot, cez ktorý som videla len čosi. A to čosi sa takmer nedalo rozoznať. Len záblesky, kedy som zahliadla kúsok oblohy, potom stromy, potom niečiu ruku, dýku...

Vedela som však, že som v Mallekovej hlave. Vtiahol ma do nej.

„Čo sa deje?" spýtala som sa ho.

A vtedy akoby niekto stlačil tlačidlo na ovládači a pustil k tej spleti rozmazaných šmúh aj zvuk. Zvuk súboja. A vtedy mi to začalo dochádzať. Našli ho. Vedela som, že je na úteku, skrýva sa pred oboma rasami. Niekto z nich ho však teraz dostihol. A zrejme to budú Povstalci.

„Nemám ti ako pomôcť! Prečo si ma privolal?" Cítila som sa tak slabá a neužitočná. Sledovať to bolo horšie ako akákoľvek nočná mora. Nemohla som mu pomôcť, len sa dívať na to, ako ho ktosi mláti.

„Mallek! No tak, Mallek, bojuj! Nevzdávaj to! Počuješ ma?" Neodpovedal mi. Začínala som si myslieť, že ma možno ani nepočuje. Možno som v jeho hlave a on o tom tento raz ani nevie. Možno ani nevie, že si ma privolal. Kto vie, čo všetko mu spravili.

„No tak, bráň sa!" skríkla som, keď dostal opäť päsťou do tváre. Obraz sa už úplne rozmazal a potom sa všade rozložila tma.

„Mallek?" Jeho hlas mi však stále neodpovedal. Nechcela som na to myslieť, samú seba som presviedčala, že určite len odpadol, že bude v poriadku, že predsa nemôže byť mŕtvy...

A potom rovnako rýchlo a nečakane ako ma to vtiahlo k nemu, ma to od neho aj vyhnalo. Prebrala som sa a kto vie prečo, zalapala som po dychu. Ležiac tvárou dolu, zodvihla som sa na ruky a pomaly sa posadila, skúmajúc pohľadom okolie. No i tak som sotva vnímala čosi z toho všetkého. Myslela som len na Malleka a to, čo som práve videla. Pri tom všetkom mi úplne vypadlo z hlavy, prečo som vôbec v lese. Celá som sa triasla a mala dojem, akoby zbili aj mňa.

Po chvíli som sa prisunula k najbližšiemu stromu a oprela sa oň. Nemala som síl vstať a ísť späť. Ani som nechcela. Pripadala by som si, akoby som tak hrala akési divadlo sama pred sebou s názvom Nič sa nestalo. Nešlo to skrátka. Potrebovala som sa s tým všetkým vyrovnať. Potrebovala som čas, aby som vstrebala, čo som videla. A tiež som si musela pripomínať, že určite nie je mŕtvy. Nechcela som byť svedkom ďalšej vraždy. Sama si kladiem otázku, prečo mi je tak blízky? Veď som ho ani nikdy naživo nestretla, poriadne ho nepoznám a neviem čo je to za charakter. Ale aj tak na to všetko kašlem. Skrátka ma trápi, čo som videla.

Nejaký čas som strávila na okraji lesa.

Oprúc sa o strom, nezaujato som sledovala tretiu úlohu, kedy kandidáti mali prekonávať prekážky, zároveň strieľať z luku na terč, či vrhať do terča nože alebo sekery. Toto ich preverenie mušky a kondičky sa preklenulo do štvrtej úlohy. Aréna sa doslovne zmenila na obriu klietku. Vo vnútri bojovali všetci kandidáti proti šiestim príšerám. Sledujúc to, zatínala som zuby. K čomu je to dobré? Prečo sa musia vzájomne zabíjať? A teraz nemyslím len toto tu. Myslím všetko to, čo sa deje vo svete, skryté pred zrakom normálnych ľudí. Je to pre nich len hlúpa hra?

Je mi z nich zle! Ako veľmi sa Poloviční líšia od Primogenitus? Povedala by som, že takmer vôbec. Podľa mňa je otázka času, kedy začnú zabíjať aj nás. Budeme zatvorení v rovnakej aréne a budeme proti Povstalcom bojovať o život. Akoby nestačilo, že nás chcú zabiť Primogenitus. Kde sme v bezpečí?

Netrvalo dlho a musela som odtiaľ odísť, prestať sa ničiť pohľadom na tie nezmysly. Prechádzala som sa pomedzi stromy a doslovne z nich čerpala energiu. A hoci ku mne doliehali hlasné pokriky či bolestné náreky príšer, nenechala som si pokaziť atmosféru, akú som si tu vytvorila. Snažila som sa väčšmi sústrediť na spev vtákov, ktoré sa prebúdzali rovnako ako jarná príroda.