Polovičná

7. kapitola

Zdalo sa mi, akoby som spala iba päť minút. V jednej chvíli som konečne nad ránom zaspala a v tej druhej som už počula Dylanin hlas, ako ma budí. Môj mozog sa inštinktívne rozhýbal a spracoval jedinú myšlienku: nesmie mi vidieť hlavu! Schmatla som prikrývku a natiahla si ju cez hlavu. Dúfam, že nič nevidela.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa rozospatým hlasom.

„Vstávaj!" zavelila opätovne. „Ideme do školy pešo. Musíme skôr vyraziť."

Chvíľu som jej slová spracúvala a medzitým sa snažila zostať bdelá. Bola som nesmierne unavená. Nedarilo sa mi ani otvoriť oči.

„Pešo? Prečo?" nerozumela som.

„Nerieš. Pohni zadkom!" schmatla prikrývku a stiahla ju zo mňa. Ruky mi vyleteli k ušiam, aby som si ich zakryla. „Nech si o chvíľu dole, inak odídem bez teba. Nechcem meškať."

Až keď tresla dverami na mojej izbe, tak som si uvedomila, že znela celý čas dosť podráždene a vynervovane. Akoby bola v strese a zároveň bola naštvaná. Žeby na mňa? Ale na to nemá dôvod.

Odľahlo mi, keď bola preč a teda bolo zároveň jasné, že nič z toho, čo nemá vidieť, ani nevidela. Ruky som stiahla k telu a s úľavou si vydýchla.

Ani za nič sa mi nechcelo vyliezť z postele. Lenže ak sme dnes odkázané na to ísť pešo, tak sa musím začať hýbať. Musím sa prekonať. Rýchlo som sa obliekla, polovicu činností som robila poslepiačky, moje viečka boli až príliš ťažké. Cestou do kuchyne som sa ešte zastavila v kúpeľni.

Ani som nedojedla raňajky. Nie preto, že by som na ne nemala chuť. Dôvodom bola Dylan. Po celý čas ma prepaľovala pohľadom a prstom bubnovala po stole. Bolo mi skutočne nepríjemne. Tak som odpratala po sebe riad, vyšvihla si na chrbát ruksak a pobrala sa k dverám, kde na mňa už čakala nedočkavá Dylan. Zdá sa, že dnes sme si vymenili role.

Kráčala som takmer zarovno nej, mierili sme si to pomedzi úzke cestičky medzi domami. Do podvedomia sa mi zakrádala akási neistota, akýsi zvláštny kradmý pocit. Niečo sa mi nezdalo. Pár ráz som sa poobzerala. Sama som nevedela, čo chcem nájsť, čo čakám, že uvidím. No nikde nič zvláštne nebolo. Presne ako som mohla očakávať.

Potom som chvíľu pozerala na Dylanin chrbát a odrazu mi čosi napadlo.

„Kde je Mino? Myslela som, že nás nevezie, pretože sa mu pokazilo auto alebo čosi..."

„Neviem, kde je!" odvetila odmeraným hlasom a skočila mi zároveň do reči. Nadvihla som prekvapene obočie.

Žeby sa pohádali? Preto sa od rána správa ako pohryzená besným psom? Preto sme museli ísť pešo? Teda, samotná prechádza mi neprekáža. Skôr dôsledky, ktoré by mohla spôsobiť.

Znova som sa začala obzerať, tento raz zo strachu. Campbell ma varoval, aby som sa príliš nepohybovala po vonku. Huldra sa tu môže objaviť ako nič, hoci bola ešte pred dvoma dňami pekne doriadená. Ako môžem vedieť, či sa už neuzdravila? Čo to o nej hovoril tréner? Že sa živí dušami? Čím zúfalejšia je duša, tým silnejšia je huldra? Čo ak jej to pomáha aj uzdraviť sa? Ale... znamená to, že zabila niekoho ďalšieho?

„Dylan, nestalo sa v meste za posledné dva dni niečo čudné? Nezomrel niekto?" spýtala som sa napokon priamo. Neviem, čo ma to pochytilo takto vyzvedať, no Huldra mi naháňa strach a musím o nej vedieť všetko.

Hnedá pleť sa skrčila v začudovanej grimase. „Nie, nič sa nestalo pokiaľ viem. Prečo sa pýtaš?"

Samú seba som náhle obdivovala za to, ako rýchlo mi napadla výhovorka, ktorá bola zároveň aj sčasti pravdou. „Vieš, kvôli tetinej smrti... Ak tí vrahovia zabijú niekoho ďalšieho možno ich potom ľahšie dolapia. No zároveň nechcem, aby niekoho zabili," doplnila som rýchlo. No i tak to vyznelo, že chcem, aby zabíjali, pretože tým bude čoraz viac dôkazov, a tak ich možno napokon dolapia. Pravdaže, z celého toho si treba odmyslieť, že sa v skutočnosti jedná o nejaké bájne tvory. Tie, tí obyčajní policajti, asi ťažko niekedy dolapia.