Polovičná

14. kapitola

Ďalší týždeň so sebou nepriniesol nič prelomové. Boli to skôr dni plné učenia a doháňania toho, čo som zameškala. Nepočítajúc Campbellove poznámky o tých jeho monštrách. Bola by som blázon, keby som si skutočne všetko dopodrobna pozerala, nebodaj ešte aj snažila sa zapamätať si to. Jedinú plnú pozornosť som venovala huldre. Hoci nebola jediná, ktorá sa v ten osudný večer nachádzala u nás doma. Lenže zvyšné dve mená či skôr pomenovania tých príšer som nepoznala a nájsť ich tým, že by som čítala tieto tisíc stranové poznámky... Bolela ma hlava už len pri samotnom pomyslení na to.

Radšej som svoju energiu venovala skutočnému a potrebnému učeniu. Opäť raz, ako každý večer za posledný týždeň, sedela som v školskej knižnici a snažila sa pripraviť na test z dejín anglickej literatúry. A jediný dôvod, prečo som sa učila tu a nie doma, bol prostý – neznášala som, keď som musela tráviť nejaký čas v tom dome.

Knižnica bola dnes prázdna. Ako inak, keď všetci boli na Halloweenskom večierku, ktorý sa konal v telocvični. Možno som divná, ak práve v takomto čase sedím tu a nezabávam sa tam, ale... Skrátka ja nie som ten typ, čo by sa hrnul na podobné akcie. Viem si lepšie stanoviť, čo sú moje priority.

Počula som hudbu, ktorá sem doliehala z telocvične, no nebola rušivým elementom, naopak, vcelku mi pomáhala sústrediť sa.

Odrazu, uprostred čítania životopisu Shakespeara, zodvihla som hlavu a pohľad zavŕtala do dverí, ktoré boli na druhej strane miestnosti.

Bol to len kradmý pocit, no niečo mi tu nesedelo. Naposledy som ten pocit mala... V hlave mi preblesol náznak spomienky. Z toho nedávneho večera, keď som napokon skončila v nemocnici. Aj vtedy som mala ten kradmý pocit. Ale... Stále neviem, čo sa dialo potom. Zatvorila som oči, aby som sa rozpamätala, no zvláštny pocit, ktorý ma pred chvíľou odtrhol od učenia mi zároveň nedovolil riadne sa sústrediť.

Otvorila som oči a tento raz preskúmala očami miestnosť.

Možno sa len pridlho učím a lezie mi to na mozog. Ale nemala som v pláne sa zbaliť a ísť domov. Snažila som sa preto potlačiť ten zvláštny pocit a znovu som sa pustila do čítania.

Neubehlo ani trochu času. Prudko som tresla rukami o stôl a súčasne vstala. Takto sa nedá pracovať, hundrala som v duchu. Rýchlym krokom som prešla k dverám a otvorila ich. Vyzrela som von a pozrela po chodbe, či tam niekto nie je... Na kom by som si vybila zlosť, hovorila som si v duchu.

Ten zvláštny pocit sa vo mne ešte o čosi znásobil. Vyšla som na chodbu, dvere sa za mnou nehlučne zatvorili. Z ničoho nič som sa roztriasla – akoby moje telo dopredu vedelo, čo nastane. Pomaly som sa obzrela a vtedy...

Nie, nie znova!

Takmer som zakňučala ako zbité šteňa, keď som ju tam zbadala. Len niekoľko metrov predo mnou, chvost sa jej kolísal zo strany na stranu.

Prečo? Prečo ma nenechá na pokoji?! Srdce sa mi v okamihu roztĺklo strachom.

Rýchlo som zvážila svoje možnosti úniku, pretože teraz som už vedela, že huldra sa zabiť nedá!

Rozbehla som sa jediným smerom, ktorým som si mohla zabezpečiť prežitie a pomoc.

Telocvičňa.

Keď som čítala Campbellove poznámky, myslela som, že na mieste dostanem infarkt. Povstalci len predpokladali ako huldru zabiť. Vraj akoby bola odolná voči normálnym zbraniam akéhokoľvek druhu. Aj keď ju vraj nejaká zraní, tak sa buď dá na ústup alebo ešte pred tým, než by stihla umrieť, tak zabije všetkých, ktorí sa jej dostanú do cesty. Povstalci majú v záznamoch len mizivý počet zabití huldry. No spôsob, akým to dosiahli je nezachytený.