Polovičná

3. kapitola

Priestor zaplnilo mihotavé svetlo – modrá sa striedala s červenou. Všade bol ruch, no ku mne doliehal až z akejsi príliš veľkej diaľky. Pohľad som upierala do prázdna, v hlave som mala len temno, nedokázala som sa sústrediť ani na jedinú myšlienku, nie to ešte na dianie navôkol.

Nevnímala som nikoho, ani policajta, čo sa snažil dostať zo mňa nejaké odpovede. Či záchranára, ktorý kontroloval môj stav. Len som sedela na kraji otvoreného kufru teréneho auta a stále hľadela na jeden a ten istý bod. Každý, kto sa mi prihovoril, to po chvíli vzdal.

Ktosi ku mne opäť podišiel a prehodil cezo mňa deku. Akosi podvedome som uchopila jej okraje a pevne si ju k sebe privinula.

„Máte vôbec kam ísť?" ten hlas mi bol povedomý, no nevedela som si spomenúť, komu patrí. „Nemáte nejakých príbuzných? Kamarátku?" vyzvedal.

Nič. V mojej hlave nebolo nič. Akoby som len sledovala nejaký film. Akoby sa ma nič z toho netýkalo.

Ten niekto si vzdychol.

„A čo Dylan Shemmrock? Videl som vás s ňou."

Mlčala som. Vôbec som nemala pocit, že to hovorí mne a už vôbec nie, že treba niečo odpovedať.

Ktosi ma chytil za plecia a donútil postaviť sa. Musela som pohľad odtrhnúť od malej bodky na zemi a pomaly kráčať.

„Poďte, vezmem vás tam, určite sa vás na dnes ujmú. Neskôr sa vyrieši zvyšok."

Mechanicky som prepletala nohu cez nohu, nasadla do auta a znova tupo hľadela pred seba. Krátko na to sa ozvalo buchnutie druhých dverí.

„Desíte ma," prehovoril ten niekto. „Ten váš pohľad..."

Nevnímala som, že by sa auto niekedy pohlo, no odrazu mi nakázali vystúpiť. Cítiac na chrbte ruku, ktorá ma pobádala k pohybu vpred, som dokráčala až k akýmsi schodom na verande akéhosi domu.

Ten niekto, kto bol so mnou prešiel okolo mňa, vyšiel k dverám a zaklopal.

Sotva som niečo vnímala z rozhovoru, ktorý viedli.

„Dobrý večer, pastor, som profesor Campbell. Nerád vás vyrušujem v takúto hodinu, no stala sa jedna nepríjemnosť..."

„Dobrý večer," ozval sa iný mužský hlas. „Vravíte nepríjemnosť? Niečo s Dylan? Stalo sa niečo v škole?"

„Nie, nie, s Dylan je všetko v poriadku. To je Nora, včera prestúpila na našu školu. No dnes sa jej stala nepríjemná vec..."

„Nora? Čo sa stalo? Prečo si tu?" hovoril akýsi dievčenský hlas. Vzápätí sa mi čosi mihlo pred očami a pocítila som dotyk na pleci.

„Slečna Drozdovičová žila so svojou tetou, no dnes sa stala nehoda. Jej teta zomrela, zavraždili ju a Nora bola, bohužiaľ, svedkom."

„Pre zmilovanie božie! Taká hrôzostrašná vec a k tomu v našom meste! Chúďa dievča. Lenže, ak sa smiem spýtať, prečo ste prišli za mnou?"

„Dúfal som, že by ste ju na dnes prichýlili. Mohla by u vás prespať? Škola sa neskôr postará o všetko ostatné. Lenže Nora je už plnoletá a teda sociálka na ňu nemá právomoc. Nezaujíma ich jej stav, pochopiteľne."

„Isteže môže!" ozvalo sa pri mne. „Otec, musíme ju prichýliť, potrebuje našu pomoc."

„Pravdaže, o tom niet pochýb, vezmi ju dnu."

„Cením si to, pane. To dievča potrebuje, aby sa teraz niekto o ňu postaral a zdalo sa mi, že s vašou dcérou si rozumie."

Hlasy pomaly utíchli. Z tmy som prešla do akéhosi osvetleného priestoru. Niekto mi nakázal posadiť sa.