Polovičná

21. kapitola

Ruch naokolo mi jasne potvrdzoval, že som opäť v škole, v civilizácii, preč od tých všetkých nezmyslov a nebezpečenstva. Kto by si to kedy bol pomyslel, že o škole poviem, že je to najlepšie miesto na svete? Fakt mi už šibe.

„Nora!" započula som svoje meno v rovnakej chvíli ako som na svojom zdravom ramene pocítila niečiu ruku. Pootočila som sa, aby som videla Mina, ktorý sa na mňa uškrnul. „Už ťa pustili z nemocnice?" začudoval sa.

Mino ma bol dva razy navštíviť v miestnej nemocnici, keď som tam ešte bola. O tom, že som tam sa vraj dozvedel vtedy od Campbella. Darmo by som hádala, z akého dôvodu mu to ten idiot povedal. Ale Mino sa stal celkom príjemnou spoločnosťou. On jediný so mnou neriešil žiadne nezmysly spojené s nadprirodzenými monštrami, nehovoril mi, že nie som človek a nečakal odo mňa niečo nemožné. Rozprával sa so mnou o normálnych veciach, o tom ako vyhral druhé miesto na tej tanečnej súťaži a o Dylan, ktorá penila v zákulisí zlosťou, lebo sa jej nepošťastilo. Hovoril o Jacsonke, ktorá o mne stihla natárať rôzne jej výmysly a nezabudla ich uverejniť v novinách. Aj mi ponúkol, aby som si ich prečítala na jeho tablete, ale bola som dosť múdra a ušetrila sa od toho. Skrátka, vďaka nemu som nebola až tak odrezaná od skutočného sveta. Zariadil, aby mi z toho všetkého už úplne nadobro nepreplo. Možno... možno by som mala uznať, že z nás začínajú byť priatelia. Ale len začínajú, ešte nimi nie sme.

„Nie, prišla som iba na tie skúšky. Potom sa vraciam späť." Pred pár dňami som si s ním písala (nezabudol mi poslať ďalšie songy) a o kadečom ho informovala. Teda, iba čo sa normálnych vecí týka. Sprvu som váhala, či mu to povedať, ale veď prečo nie? Ak by nebodaj za mnou znova šiel do miestnej nemocnice, prišiel by na to, že tam nie som a určite by mi začal vypisovať a vyzvedať, kde som a čo so mnou je. Skončilo by sa to rovnako, len som nám obom ušetrila čas.

„Do tej druhej nemocnice? Zabudol som sa ťa inak spýtať... Prečo ťa vlastne presunuli?" zvraštil obočie.

Prečo? Skutočný dôvod som mu povedať nemohla. Musela som niečo vymyslieť. „No...myslím, že kvôli rehabilitáciám. Aspoň tak mi povedali. Tvrdili, že v tej druhej nemocnici na to majú lepšie vybavenie." Z určitého hľadiska som neklamala. Tá Psia diera, do ktorej ma Campbell zatiahol, má skutočne najlepšie vybavenie. Ak teda môžem veriť ich slovám.

„Aha, iste, rozumiem. To je dostatočný dôvod."

Pozrela som na mobil, aby som zistila, koľko je hodín. O deviatej to vypukne. Teraz bolo tesne pred trištvrte na deväť.

„Mala by som sa tam pomaly zberať. Potrebujem si ešte utriediť myšlienky, než tam vhupnem a oni ma zavraždia pohľadom." Snaha žartovať v tejto chvíli nevyšla, možno preto, že som nemala náladu na nič.

„V ktorej miestnosti ťa skúšajú? A ktoré predmety to vlastne dnes máš?"

„V miestnosti 204. A dnes si prevetrám vedomosti zo všetkého naraz," odvetila som znechutene.

„Všetky predmety naraz?!" vybuchol šokovane. Následne vykročil smerom, ktorým som potrebovala ísť. Nasledovala som ho, neunáhleným krokom sme napredovali ku schodom a napokon po nich vyšli na druhé poschodie. „Fakt ťa chcú asi zabiť," podotkol už tichšie. „Teda, no..." Náhle akosi zostal nesvoj. Ja som jeho poznámke nevenovala nejakú extra dôležitosť, lenže on to videl inak. Dokazovali to jeho ďalšie slová. „Nemal by som si robiť žarty z toho, že by ťa chceli zabiť. Veď pozri, čo sa ti stalo. Myslím, že nechceš počuť nič o zabíjaní. Takmer si smrti neušla. A to nebolo prvý raz."

Na jeho prekvapenie som sa zasmiala. „Neber to tak tragicky. Nemyslel si to vážne, keď si povedal, že ma chcú zabiť, bol to len žart a ja to chápem. Je však pravda, že nie je dobré o tom žartovať. No skôr by som mala hrešiť seba, sama som s tým začala, keď som povedala, že ma zavraždia pohľadom ako náhle tam vkročím. Skrátka nemám práve šťastie, vždy to od niekoho schytám."