Polovičná

1. kapitola

** Vopred sa ospravedlňujem, táto kapitola je skutočne rozsiahla, ale nepomôžem si, inak to nešlo :D  Príjemné čítanie ;) **

Súčasnosť

Vitaj, privítala som samú seba sarkastickým hlasom v mojej hlave. Od dnešného dňa ťa čaká nové peklo, Nora.

Stála som pred dvojposchodovou, rozľahlou budovou a snažila sa v sebe potlačiť ten náhly pocit úzkosti, ktorý sa vo veľkom miešal s hnevom. Očami som blúdila po oknách, po tehlových stenách, strieške nad vchodom, až mi pohľad zastal na veľkých písmenách, ktoré ju okrášľovali a jasne mi pripomínali, kde som sa to, dopekla, ocitla!

Veď si to už zažila veľa ráz, pripomínala som si v duchu a snažila sa tak upokojiť. Je to len ďalšia škola, ďalšie miesto, kde musíš skrývať to, čo ťa odlišuje. Zvládnem to. Najmä ak odídeme skôr ako stihnem dostať na každom predmete čo i len jednu známku.

Nevedela som, či sa mám nad tou predstavou smiať, alebo zúriť väčšmi než doposiaľ. Plakať? To som sa odnaučila už dávno. Nemá zmysel prelievať slzy, najmä keď nemajú vôbec žiadnu silu niečo zmeniť.

Vrava navôkol, ktorej strojcom boli skupinky študentov, sa predierala pomedzi moje myšlienky. No ako vždy som bola schopná ich napokon ignorovať.

Rukou som si prešla po čiapke usadenej na mojich blond vlasoch. Uvedomujem si, že to tu nebude jednoduché.

Pýtate sa: Prečo? Odpoveď je prostá – nové mesto, nová škola, noví ľudia. Skrátka, ja som nová v tomto malom mestečku. Neviem, čo presne si na mňa osud prichystá, ale už som zistila, že v mojom prípade má otrasný zmysel pre humor.

Mala som chuť otočiť sa a odkráčať preč. Nie preto, že by som sa bála, skôr len preto, lebo ma už nebaví prechádzať si tým istým scenárom minimálne dva razy do roka!

Povzdychla som si.

Na jednej strane ma neteší, že som musela zmeniť školu, no na tej druhej by som urobila všetko preto, aby som určite do nejakej chodila. Aj keby sme sa zrazu presťahovali niekam do Taiwanu. Čudujete sa mi? Smejete sa? Môžete. Ale poviem vám jedno – mojím jediným cieľom je konečne doštudovať. Mám už takmer dvadsať, no stále nemám maturitu.

Za tie roky sa vyskytli dve okolnosti, ktoré mi to znemožnili. Samo o sebe sú dosť obyčajné: raz som v druhom ročníku na strednej prepadla. Áno, som idiot, súhlasím s vami. Kto by mi už len uveril, že je to kvôli tomu, že stále mením školy, všakže?

No ešte na základnej škole som úplne vynechala jeden rok štúdia, pretože sme s tetou žili na výletnej jachte. Nie, nie sme milionárky, sme také chudobné, že si takmer požičiavame oblečenie. Skutočnosť je taká, že tam pracovala ako čašníčka. A keďže mám iba ju, tak som s ňou musela ísť.

Skrátka a dobre, premrhala som vlastne dva roky života. Verte mi, je to ten najhorší pocit tiaže a bezmocnosti, ktorý môžete kedy mať. Ale mám jedno šťastie – už som konečne v poslednom ročníku. Dokončím ho, aj keby sa kto–vie–čo malo diať!

Obzrela som sa okolo seba, opakujúc si v hlave, že to tu nejako zvládnem a nenechám sa ničím zastrašiť.

Moju mantru však prerušilo kohosi poťukanie rukou po mojom ramene. Skôr než som sa vôbec stihla celá otočiť, nadšene zaznelo: „Ty si Nora, však?"

Pohľad mi padol na dievča s čokoládovo–hnedou pokožkou a bujnými tmavými kučeravými vlasmi.

„Áno," prisvedčila som. „A ty si zrejme Dylan," konštatovala som.