Polovičná

11. kapitola

Obloha bola zatiahnutá, vyzeralo to, že sa každou chvíľou rozprší. Akoby aj nebesá smútili za Adrianou.

Prudko sa zdvihol vietor a vzniesol do vzduchu zopár prvých opadaných listov. Prepočula som slová pastora, ktorý stál vedľa truhly. No akosi som tušila, čo sa ma spýtal, tak som len prikývla. Môžeme začať s obradom.

Pritiahla som si golier Adrianinho čierneho kabáta tak, aby mi nebola zima na krk a počúvala som slová modlitby, ktorá sa niesla priestorom. V kostole som nikdy nebola. Pastorove rečnenie mi prišlo cudzie, miestami zvláštne a nepochopiteľné, mätúce. Tak som napokon prestala počúvať.

Že je koniec som si uvedomila, až keď začal odchádzať.

Po celý čas som mala v hlave prázdno. Nechcela som na to myslieť. Snažila som vsugerovať si, že je to len truhla nad vykopanou jamou.

Z ústrania pribehli dvaja chlapíci a začali truhlu spúšťať do jamy. Pomaly mi mizla pred očami. Pomaly navždy odchádzala.

Až teraz mi to začalo postupne dochádzať.

Ona je tam. Adriana je v tej truhle. A už o chvíľu bude navždy preč.

Po lícach sa mi kotúľali tiché slzy. Obraz sa mi v zaslzených očiach úplne rozmazal.

Pevne som uchopila ružu, ktorú som mala v pravej ruke. Privoňala som si k nej a do lupeňov šepla: „Zbohom." Prikročila som k okraju jamy a vhodila do nej karmínovo–červenú ružu. Vzápätí som sa znova pár krokmi vzdialila a ticho sledovala ako jamu zahrabávajú. Lopata po lopate, kôpka po kôpke ju pomaly zakopali. Pochovali.

Stála som tam. Na jednom mieste. Už aj dvaja muži od pohrebnej služby dávno odišli. No mne bol čas ukradnutý. Nič nemalo akosi zmysel. Dokonca nadšenie z môjho plánu na odchod nebol ani len trochu dostačujúci, aby mi aj teraz zlepšil náladu. Jediné, čo som si uvedomovala bol nekonečný smútok a definitívna samota.

Len som tak tupo hľadela pred seba, keď v tom som odrazu pocítila na sebe niečí pohľad. Bolo to tak intenzívne, že som sa neubránila a otočila sa.

Stála tam – žena s červenými vlasmi, v bielych šatách, v rovnakej uličke medzi hrobmi ako ja. Bola som tak otupená, že som si sprvu vôbec neuvedomila na koho sa môj zrak upiera. A takmer mi to nedošlo ani v okamihu, keď sa predo mnou z ničoho nič objavila! V zlomku sekundy stála tesne predo mnou a jej tvár sa takmer dotýkala mojej, keď jej z úzkych pier vyšli slová: „Urobila si chybu!"

A v rovnakom okamihu sa vytratila. Zostali po nej len tie slová, ktoré mi nedávali zmysel. A vír lístia, ktorý sa cezo mňa prehnal.

Zaklipkala som očami a pomaly pootočila hlavou.

Bola naozaj tu?

Ak hej, nechcela ma zabiť?

Jediné, čím som si bola istá bolo, že mi srdce tlčie od náhleho prívalu strachu a šoku. Doľahlo to na mňa, až keď už bola preč. Až potom som si uvedomila, kto to bol a čo sa mi mohlo stať. No ona mi neublížila. Len povedala...

Čo to vravela? Akú chybu som urobila?

Kdesi vo vnútri som však vydedukovala odpoveď. Tá myšlienka sa stane mojou nočnou morou, mojím krížom, ktorý budem niesť po zvyšok života. A zaslúžim si to! Pretože je to moja chyba, to kvôli mne zomrela! Zachovala som sa ako zbabelec, nepomohla som jej, nezachránila som ju! Len som sa hlúpo prizerala, nechala som strach a sebeckosť, aby nado mnou zvíťazili! Je to moja chyba! Moja! Urobila som chybu, keď som ju nechala zomrieť!