Polovičná

28. kapitola

Poznáte tie chvíle, keď niekto iný spraví niečo zlé, no vy ste ten, kto si to odskáče? Momentálne ľutujem všetkých súrodencov sveta, ktorí si týmto prechádzajú možno denne. Ja však nemusím mať ani súrodenca, aby som si to práve zažila.

Sedela som v kresle v miestnosti, ktorá bola ako vytrhnutá z múzea. Alebo skôr nejakého historického filmu. Svojím spôsobom vôbec nezapadala do zvyšku modernej nemocnice, do ktorej sme sa včera vrátili. Táto miestnosť, ktorej stredobodom pozornosti bol veľký kozub, na ktorého rímse bolo položené obrovské zrkadlo so zdobeným, hrubým rámom a v ktorom sa odrážal odraz zvyšku miestnosti, bola ako časobrána do minulosti. Steny skryté za policami s knihami či za masívnym sekretárom; francúzske okno tiahnuce sa cez celú stenu naľavo odo mňa; zdobený pracovný stôl z čerešňového dreva, ktorý ladil so všetkým navôkol – to všetko krásne dotváral kryštálový luster, ktorý sa prepychom pretekal so zdobeným stropom.

Predtým, než osoba, ktorá sedela na druhej strane stola, prehovorila, pohľad mi padol na dva obrazy za jej chrbtom. Viseli vedľa seba v rovnakých rámoch a v rovnakej veľkosti, jasne svojimi farbami a spôsobom maľby naznačujúc, že ide už o oveľa staršie diela a najmä, že osoby na nich sú rovnako dôležité. Jedna osoba bol postarší muž s dlhou bradou a rovnako bielymi dlhými vlasmi, v tvári s ostrými črtmi mal múdry a hĺbavý výraz. Druhá osoba, ktorá síce panovala jemnejším črtám a vďaka mladšiemu vzhľadu pôsobila pochabo, mala ale taktiež v očiach akúsi iskru odhodlania a prefíkanosti.

Muž sediaci predo mnou sa ani nemusel obzrieť, aby vedel, kam môj pohľad smeruje.

„To sú Hildegar z rodu Agonis, zakladateľ Povstalcov; a Zachariáš Objaviteľ, prvý z tých, ktorí cestovali a zaznamenávali informácie o Primogenitus. Jeho príbehy sú u našich ľudí veľmi populárne. Možno si už na ne narazila v knižnici." Aj napriek tomu, že ma oboznámil s takou vecou, alebo napriek tomu, že meno Zachariáš povedal práve v tomto znení a nie v jeho anglickej obdobe Zachary, ma nijak neohromilo a svoj kamenný výraz som si ponechala i naďalej.

„Ale bol by som rád, ak by sme sa teraz dostali k tomu, prečo som si ťa sem zavolal," zmenil hneď tému Peterson, kapitán oddielu Povstalcov tu na severe, a zavŕtal do mňa chladný pohľad. Nič som nevravela, nechala som ho, nech si vedie monológ.

„V nedávnej dobe sa stali určité okolnosti počas osláv prijatia kandidátov, ktoré nik nemohol ovplyvniť. Iste vieš, o čom hovorím, zúčastnila si sa toho. A keď vravím zúčastnila, myslím tým aj tvoj prehrešok, ktorého si sa dopustila. Bez dovolenia si opustila stanovisko a vybrala si sa do lesa. Pre tento raz budem zhovievaví a obíde ťa to bez trestu. Chcem však, aby si odteraz nikdy neurobila niečo, čo ti tvoji nadriadení nedovolia. Rozkazy treba poslúchnuť, nech sa jedná o akúkoľvek situáciu."

Fajn, mám byť bábka na špagátiku. Čo ďalej?

„Čo sa však nezaobíde bez trestu je tvoje druhé vyčíňanie, ktoré bolo zdrojom ohrozenia pre všetkých. Tvoja nerozvážnosť nás môže dostať do riadnych problémov!" Nejako som sa nechytala, o čom hovorí, no aj napriek tomu som tam len tak sedela a počúvala ho napol ucha. „Odhaliť civilovi, čo je zákonným pravidlom skrývať, je vážny prehrešok! Tvojou povinnosťou, čo to Povstalec, bolo odviesť tú ženu mimo zóny, v ktorej sa ostatní nachádzali, a tak jej zabrániť v tom, aby čokoľvek videla. Lenže ty," zvýšil hlas a mračil sa, „si urobila úplný opak! Zaviedla si tú ženu priamo do diania a ohrozila vrátane nás aj ju."

Aha, takže o tom tu hovoríme.

Povedala som len: „Nikto mi nedal inštrukcie, čo robiť, až narazím na niekoho z vonka."