Polovičná

25. kapitola

Kde som bola, to som netušila. Jediné, čo som vedela bolo, že mi ide o život. Presnejšie – huldra sa ma snažila dolapiť a zabiť. Pri predstave, ako sa mi jej chvost omotá okolo krku, ako mi jej stisk vezme jedinú šancu na nádych a ako ma potom sekundy budú deliť od smrti...skrátka a dobre, bežala som. Nohy sa mi sotva dotýkali zemi, pľúca sa nestíhali nadychovať, po čele mi stekali potôčiky potu. No srdce – to ma doslova predbiehalo, akoby sa mi snažilo určovať tempo, ktorým mám ísť, no zároveň sa snažilo povzbudzovať ma.

A v tom, z ničoho nič, som do čohosi vrazila. Konkrétne, do niekoho. Podlomili sa mi nohy, no skôr než by som spadla, zachytil ma pár mocných rúk a pevne ma objali. Ocitla som sa v niečom náručí.

„Pusti ma!" nakázala som tomu neznámemu. „Blíži sa huldra, chce ma zabiť!" Snažila som sa vymaniť spod uväznenia, no ten ktosi mi to nedovolil.

„Všetko je v poriadku, Nora, už je mŕtva," odznel nonšalantný hlas. „Radšej si sadni."

A v tej chvíli už priestor mal podobu. Boli sme v Campbellovom kabinete. Bez toho, aby som viac nad tým uvažovala, sadla som si na gauč, keď ruky, ktoré ma objímali, sa kamsi podeli. Zaklonila som mierne hlavu a pozrela hore, kto to vôbec tu so mnou je. No tá osoba...akoby nemala tvár. Alebo možno aj mala, ale ja som ju akosi nedokázala vidieť. Vôbec som netušila, kto to je. No napriek tomu som neprepadla panike. Naopak, prišlo mi to v poriadku, úplne normálne.

Osoba mužského pohlavia si sadla vedľa mňa. Na nejakú huldru som už v tej chvíli úplne zabudla. Dokonca som už nebola ani zadýchaná, upotená či nejako unavená.

„Nora?" oslovil ma ten ktosi.

Otočila som k nemu hlavu a hoci som hľadela do jeho tváre, zároveň som do nej nehľadela.

„Počínala si si doposiaľ skvele. No priznám sa, že som sa o teba naozaj bál." Jeho hlas mi odrazu začal byť akosi povedomí.

Nahol sa bližšie ku mne. „Aj keď viem, kto naozaj si, je mi to jedno." Skôr než úplne prekonal medzi nami vzdialenosť, skôr než sa zľahka dotkol perami tých mojich a venoval mi nežný bozk, uvedomila som si, že je to Campbell.

Campbell? Campbell ma bozkáva?

A hoci som sa pár sekúnd nechávala bozkávať, napokon som sa snažila od neho odtiahnuť.

V tom som však prudko sebou mykla, vytiahla svoju myseľ z ríše snov a otvorila oči. V jedinom okamihu sa všetko navôkol stratilo. Až na istú vec.

„Čo tu robíte?!" spýtala som sa ho podráždene, keď som ho videla, ako sedí vedľa mňa na posteli a nakláňa sa ku mne. Strieborná retiazka sa mu vyšmykla spod mikiny a hompáľala sa kúsok od mojej brady.

Narovnal sa, no nespúšťal zo mňa pohľad. Cítila som sa tri razy tak nepríjemnejšie než obvykle. A to z prostých dôvodov: Práve sa mi snívalo, že sa so mnou bozkáva, čo by som v živote neurobila, aj keby ma nútili! Zároveň sa nemôžem zbaviť dotyku jeho pier, ktoré z nejakého dôvodu stále cítim na tých vlastných. A pokojne to môžem zavŕšiť skutočnosťou, že sa práve nado mnou nakláňal a prenikol tak do môjho osobného priestoru!

„Pýtam sa, čo tu, dofrasa, robíte?!" zopakovala som otázku ešte viac naštvane. Zaprela som sa rukami, posadila sa a prikrývku si vytiahla pomalým pohybom až ku krku.

„Prišiel som ťa zobudiť. Je totiž čas vyraziť."

„Zobudiť? Prečo to neurobila Latisha?" Obzrela som sa na vedľajšiu posteľ a videla, že je ustlané a ona tam nie je. „A kde vlastne je?" spýtala som sa zamyslene a pozrela na Campbella.