Láska v utajení ✔

piata kapitola

Nakoniec bolo moje frflanie zbytočné a otec ma nepočúval. Nesúhlasne som odišla do izby pobaliť sa. Ethan po pár minútach taktiež odišiel, vraj si niečo chcel vybaviť. Nebudem sa oňho starať akoby bol môj manžel, ešte stále ním nie je. Nič o ňom neviem a nech si otec nemyslí, že budem okolo neho skákať ako naradostená manželka, lebo ja ňou ešte stále nie som.

Za dve hodiny som mala všetko pobalené. Preto som si ľahla do postele a nechala sa unášať vo víre myšlienom. Nedokázala som pochopiť prečo nemôže môj otec pochopiť, že ja nie som vec, ale živé stvorenie. Som človek z mäsa a kostí. Jednoducho, prečo?

*  *  *  *

Na druhý deň som vstala akoby ma zbili. Vedela som čo ma čaká a pre toto som sa vôbec netešila. Nazbierala som odvahu, zahnala slzy a kufor som vytiahla z izby na schodisko. Položila som ho vedľa topánok, ktoré som nahádzala do tašky a tú som s nechuťou hodila na zem.

Vošla som do kuchyne, ktorá zívala prázdnotou. Tušila som, že sa nebudú chcieť rozlúčiť, ale aspoň obyčajný pozdrav by padol vhod. V tom som započula trúbenie. Podišla som ku oknu a zbadala Ethana, ktorý sa opieral o svoj čierny Mustang. Vydýchla som si a vrátila sa na chodbu.

Obula som si topánky a kabát prevesila cez rameno. Určite som pripomínala vianočný stromčem. Musela som sa nad predstavou seba s vianočnými guľami zasmiať. Vyšla som von, kde ma ovial chladný vánok a len tak-tak som zatvorila vchodové dvere. To už však pri mne bol Ethan, ktorý mi pomohol.

,,Ahoj," pozdravil ma, keď sme sa obaja usadili do auta. Venovala som mu nervózny úsmev.

,,Ahoj. Nemusel si mi brať veci. Zvládla by som to," odvetila som a pozorovala okolie cez okno.

Auto sa už dávno pohlo, ale až teraz som si začala uvedomovať pohyb krajiny za oknom. Cítila som sa osamelá, prekliato smutne. Nemala som ani žiadne kamarátky, ktorým by som zavesila na nos čo sa deje. Nemala som nikoho.

,,Ako tvoj budúci manžel by nebolo dvakrát pekné, keby ti nepomôžem. Muž musí byť predsa gentleman, nie nevychované decko," povedal pokojným hlasom a naďalej sa díval na cestu.

Keby som nebola kto som, určite by som sa bola roztopila a chcela ho len pre seba. Lenže ja som nebola ten typ a nedokázala som sa hneď na prvý pohľad zamilovať. Potrebovala by som najprv zistiť či môžem mu veriť a dôverovať, až vtedy by som k nemu niečo viac cítila, ak vôbec.

,,Takže mi chceš povedať, že ty si vychované decko, však?" Nadvihla som obočie a premeriala ho od hlavy až po päty. Pozrel na mňa očkom a potom zase na cestu.

,,Ja som vychovaný tak ako sa patrí. Nie som ako môj brat. Fľákač bez štipky pokory a úcty. Otec už nevie čo s ním. Mal byť riaditeľom firmy, ale kvôli jeho správaniu mu to otec nedovolí. Dal ako jeho zástupcu mňa."

,,Zaujímavé. Svojho brata nemáš rád, že?"

Mlčal. Bingo! Trafila som do čierneho. Určite svojho brata nemá rád, lebo po prvé je od neho starší a zabáva sa, narozdiel od neho.

,,To nie je pravda," zaklamal.

Prevrátila som očami, ale radšej som sa nevyjadrovala. Nechala som jeho slová visieť vo vzduchu a pozorovala som výhľad z idúceho auta. Po dvoch hodinách sme zastali pred vysokým sídlom, ktoré bolo oveľa väčšie ako náš dom. Boli sme ďaleko od mesta a boli sme v strede lesa, navôkol samé lúky.

Určite to tu musí byť krásne, keď je jar a všetko kvitne. Prešli sme cez železnú bránu, ktorá pri otváraní nepríjemne zaškrípala. Ethan vošiel autom do vnútra a brána sa za nami zatvorila. Išli sme autom po kamennej ceste a okolo fontány, z ktorej striekala číra voda. Bolo tu nádherné. Pomaly sa začínam na tieto dva mesiace tešiť.