Láska v utajení ✔

šesťdesiata prvá kapitola

Sedela som v kuchyni a pila kávu, ktorú som si pripravila, aby som sa zobudila. Bolo ešte ráno a vonku snežilo. Bol nový rok a nový začiatok. Dnes pôjdem do práce po dlhej dovolenke, keďže boli vianočné sviatky. Bola som oddýchnutá a pripravená čeliť životu. Zmierila som sa s tým, že nemôžem mať deti.

Možno niekedy dôjde na mňa pocit a začnem plakať, ale postupne to viem ovládať. Ethan sa mi od toho dňa snaží čím viac venovať. Dnes musel odísť z domu skôr, kvôli nejakým vybavovačkám. Napokon som vypila kávu a vstala zo stoličky, na ktorej som sedela celú túto dobu.

Položila som hrnček do umývadla a pobrala sa na chodbu, kde som si obliekla čižmy a teplo som sa obliekla. Vedela som, že vonku môže byť zima, preto mám na sebe džínsy a pod nimi hrubé legíny, ktoré neskôr vyzlečiem. Keď som bola pripravená, zobrala som si kabelku a vyšla z bytu, ktorý som zatvorila.

Následne som sa dostala výťahom na prízemie, kde som vyšla do zimy. Vietor fúkal rôznymi smermi a sneh lietal okolo mňa a okoloidúcich, ktorí tiež museli ísť do práce alebo domov z práce.

Keď som sa dostala za budovu, kde až tak nefúkalo, všimla som si na druhej strane ulici nejaký pár, ktorý mi bol povedomý. Skôr ten muž mi bol povedomý. Keď sa začali približovať, postupne som si všimla lepšie jeho postavu i tvár.

Nemohol to byť. Veď je v Kalifornii. Nie. Nemohol. Akoby si všimol, že ho pozorujem a pozrel sa mojim smerom. Netrvalo dlho, keď som uvidela sivomodré oči, ktoré som si veľmi dobre zapamätala. Nie kvôli tomu, že ich má aj jeho brat, ale kvôli tomu, že som v ich vždy uvidela iskru odvahy a mužnosti.

Prestala som dýchať, keď žena, ktorá kráčala vedľa neho ho prinútila sa na ňu pozrieť a ona ho pobozkala. Naozaj to urobila. Nevedela som či ma videla alebo nie, ale vyzeralo to, akoby robila predo mnou divadlo a ukazovala mi, že on patrí jej. So slzami v očiach, ktoré sa mi drali na povrch som sklonila hlavu a čo najrýchlejšie sa pobrala do práce.

Každou minútou alebo hodinou som rozmýšľala nad tým či som neblúznila alebo sa nezbláznila. Ale bolo to príliš reálne, aby to bol výplod mojej fantázie.

Po práci som sa pratala domov čo najrýchlejšie som mohla. Ani som si nevšimla, že ma volal Ethan. Až neskôr, keď ma dobehol a chytil za zápästie. Obrátil ma k sebe a chytil mi tvár do svojich rúk. Díval sa mi do očí. Pozerala som sa mu do očí a spomínala na tie druhé oči, ktoré som milovala na danej osobe. Vtedy som sa neovládla a rozplakala sa. Držal ma v náručí a hladil po chrbte.

Nič nepovedal. Chápal ma. Mlčky si ma odviedol do auta, do ktorého som nasadla a spoločne sme vyrazili domov. Keď sme sa dostali domov, ako prvá som vošla do bytu a pohla sa do spálne, kde som spadla do postele. Vedela som, že vstúpil aj Ethan, ktorý neustále bol pri mne. Možno tušil niečo alebo ani nie, ale držal ma nad vodou. Spoločne sme sa podporovali.

,,Neverím, že je späť," zašepkala som pre seba, keď Ethan spal vedľa mňa a držal ma svojou rukou okolo pása. ,,Po toľkých rokoch je späť a ja neviem prečo."

Otázky mi vírili v hlave a nikde žiadne odpovede.