Láska v utajení ✔

štyridsiata siedma kapitola

Pondelky som nikdy nemala v láske a to platilo aj dnes. Ako tak som sa prebrala, vypla budík, ktorý ma zobudil o pól siedmej a chvíľu som ležala, dokým som nevstala a nezamierila do kúpeľne, aby som zo seba spravila človeka. Keď sa mi to podarilo po desiatich minútach, obliekla som si na seba oblečenie, ktoré som mala nachystané na stoličke. Tak, ako vždy pekne vyžehlené.

Usmiala som sa, keď som si dala bielu blúzku a čierne rifle. Pridala som k tomu aj náhrdelník, ktorý som dostala od Bena. Toto je jediná vec, ktorá mi po ňom ostala. Chvíľočku som sa obzerala v zrkadle, keď som sa pohla do kuchyne, kde mi moja mama s úsmevom na perách pripravovala raňajky. Otca som nevidela. Sadla som si za stôl a mama mi položila tanier s toastami a džemom predo mňa.

,,Ako si sa vyspala?" opýtala sa a sadla si oproti mne. Mala v ruke šálku kávy, z ktorej si odpila.

,,Dobre, mama. A čo ty?" Jedla som a čakala na jej odpoveď.

,,Tiež dobre, dnes idem do nemocnice na vyšetrenie," oznámila mi. Prestala som jesť a pozrela som sa na ňu.

,,Nemám ísť s tebou?"

Obdarila ma úsmevom a pokrútila hlavou. ,,To nie, zlatíčko. Pokojne choď do školy, po škole sa uvidíme. Je to len vyšetrenie, nemusíš sa obávať," povedala mi presvedčivo. Ale prečo som mala zlý pocit, že ju neuvidím?

,,Tak dobre." Pozrela som sa na telefón, aby som videla hodiny. Už bolo sedem hodín a pätnásť minút. Odpila som si naposledy z čaju, ktorý mi mama pripravila, vstala som a obišla stôl. Pobozkala som mamu na líce a rozlúčila som sa s ňou.

,,Držím ti dnes palce!" zakričala za mnou, keď som stála pred vchodovými dvermi a obliekala sa.

Zakričala som jej späť, že ďakujem a vyšla som z domu. Vonku už nesnežilo, ale za to bol mráz a sneh sa udržal. Prehodila som si batoh na rameno a kráčala som do školy. Dúfala som, že sa mi dnes bude naozaj dariť. Mala som len sedem hodín a to mi stačilo, aby som mohla po škole hneď odkráčať k francúzskej kaviarni.

*  *  *  *

Po poslednej hodine som sa obliekla do kabáta, obula si topánky a vyšla s ostatnými študentmi von. Od rána mrzne a neprestalo. Dala som si čiapku oveľa nižšie, aby mi nemrzli uši a pohla som sa po ulici a popri budovách. Zašla som za roh a kráčala ďalej, dokým som nebola v centre mesta. Moja škola nebola ďaleko od francúzskej kaviarne, preto som ju ľahko našla a vošla dovnútra.

Nechcelo sa mi čakať v tej zime, preto som si sadla vzadu k oknu a čakala. O pár sekúnd na to sa ku mne pristavila čašníčka. Objednala som si kávu a čokoládový koláč. Chvíľu to trvalo, keď mi čašníka doniesla moju objednávku a nechala ma osamote. Pozrela som sa na hodinky. Boli tri hodiny. Obzerala som sa okolo seba a netrpezlivo čakala. Čo keď nepríde a vystrelila si zo mňa?

Moje myšlienky zmizli, keď som započula zvonček pri dverách. Zdvihla som pohľad od koláča a všimla si ženskú postavu, ktorá sa ku mne blížila. Nevedela som, čo mám povedať, lebo Alica vyzerala úplne inak ako som ju naposledy videla.

Mala skrátené vlasy, prefarbené na čierno a jej oblečenie bolo také... moderné a farebné. Páčila sa mi. Na sebe mala len málo mejkapu, ale mohla som si všimnúť jej oči, keď si ma obzerali. Toto určite nebola Alica.

Vstala som, keď zastala pred stolom, pred ktorým som sedela. Spoza mihalníc sa na mňa pozrela. Vedela som, že som to pokazila, ale chcela som to zmeniť, preto som si sadla späť a ona tiež. Čašníka prišla, Alica si u nej objednala len kávu a ostali sme samé. Prehltla som a odkašľala si.

,,Hm... vyzeráš inak," ozvala som sa.

,,Ako som podľa teba mala vyzerať? Ako chudera alebo ako mŕtvola?" povedala chladným hlasom. Myslela som, že nebude na mňa taká chladná, ale asi som si zle myslela. Odpila som si z kávy a naklonila sa cez stôl.

,,Naozaj ma mrzí, čo sa stalo medzi tebou a Ethanom...Nemala som to v úmysle, ani on."

,,Nehovor o ňom. Nechcem o ňom počuť, prišla som len, aby si mi vysvetlila, prečo si sa s ním vyspala," zavrčala. ,,Dobre si vedela, že ho milujem a chcem byť s ním."

Pálili ma oči, potrebovala som pomoc, preto som napísala rýchlu správu Ethanovi, aby prišiel. Ani som nečakala na jeho spätnú odpoveď a začala som hovoriť.

,,Neviem čo sa stalo v ten večer. Ja si to nepamätám. Posledné si pamätám, keď sme odpočítavali čísla, pili sme, a potom nič. Všetko je prázdne. Naozaj neviem prečo som to spravila. Chcem, aby sme si to ujasnili po dobrom. Budem chápať, keď  sa so mnou nebudeš chcieť viac rozprávať, len to chcem medzi nami ukončiť v dobrom. Chápeš?" povedala som a čakala na jej reakciu.

Chvíľu pozerala do šálky kávy, ktorú jej doniesla čašníka, a potom sa mi pozrela do očí. Uvidela som v nich slzy, ktoré sa jej začali kotuľať po lícach.

,,Prečo po tom tak túžiš?" opýtala sa.

,,Stratila som jednu osobu, nechcem stratiť ďalšie, na ktorým mi záleží."

,,Ben ťa opustil?"

Prikývla som. Aj pre mňa bola táto téma citlivá. Kedykoľvek som si spomenula na Bena, vynorili sa mi milióny spoločných chvíľ a spomienok. Na jej tvári som uvidela ľútosť. ,,To ma mrzí."

,,Už nemusí. Musím naňho zabudnúť."

,,Na prvú lásku sa nikdy nedá zabudnúť," povedala. V jej tvári som uvidela malý úsmev. Zvonil zvonček a uvidela som, ako dovnútra vchádza Ethan. Mal červený nos a líca od mrazu. Mal strapaté vlasy, ale na sebe mal obyčajné oblečenie. Vyzeral inak, ako som ho poznala.

Obzeral sa po kaviarni, a keď si nás všimol, na jeho tvári som si mohla všimnúť jemný náznak neistoty. Bál sa. Keď k nám podišiel, vtedy si ho všimla Alica. Vstala zo stoličky a chvíľu naňho pozerala, dokým mu neskočila do náručia.

Bolo to také dojímavé, že mi vyšlo pár sĺz. Obaja plakali. Naozaj sa ľúbili, ale potrebovali súkromie, preto som vstala, obišla som ich, zaplatila pri pokladni a vyšla do studeného dňa. Naposledy som pozrela cez okno na nich. Všimla som si, že si dali pusu, a vtedy sa môj pohľad stretol s Ethanom. Pohol ústami, akoby mi hovoril ďakujem.

Usmiala som sa a kývla mu, že nemá zač. Pohla som sa po zasneženom chodníku a míňala chodcov, ktorí kráčali predo mnou alebo ma obchádzali. Bola som rada, že som mohla Ethanovi pomôcť práve s týmto. Zaslúžil si, aby sa rozišli v dobrom. Tak ako ona.