Láska v utajení ✔

prvá kapitola

Život má svoje pre aj proti. Niektoré chvíle sú výnimočné, pekné a hrejú pri srdci. Potom sú tu zážitky všedných dní, ktoré nevieš vystáť. Napríklad, keď nezvládaš byť v blízkosti ľudí, ktorí sú falošní, jednoducho to nevieš ignorovať. Nemôžeš sa cez to len tak preniesť. Vidíš na nich, najmä keď sa s tebou rozprávajú, že nevedia pochopiť, prečo nemáš rada svoj život.

Ja mám veľa dôvodov prečo nemám rada svoj život, jedným z nich sú ľudia, ktorých by som mala nazvať priateľmi. Ja to však nedokážem vysloviť.

Neraz sa mi stalo, že ma moje kamarátky, ktoré s odstupom času nazývam falošné, podrazili. Keďže som nemohla chodiť na večierky, verila som, že prídu ku mne domov a zabavíme sa. Oni ma však vymenili za párty, ktorá bola len neďaleko nášho domu.

Akoby im to nebolo dostatočne trápne a úbohé, ešte aj pridávali na sociálne siete fotky, kde boli s neznámimi chalanmi. Bolo mi z nich zle. Neznášam takých ľudí, ktorí nemajú sebareflexiu. Preto som s nimi ukončila priateľstvo, ak sa to tak vôbec dá nazvať. Preto teraz nemám žiadnych priateľov.

Málokto si ku mne prisadol cez obedovú prestávku a opýtal sa ako sa mám, alebo či sa cítim dobre. Sedávala som sama a sledovala ako balia blbcov, ktorí si myslia, že sú sexy. Vskutku odporné, no nie?

Teraz si predstavte, že ste na mojom mieste. Čo by ste urobili? Ako by ste zareagovali? Žili by ste s tým, že aspoň to málo, čo ste pokladali za úprimné, vás zradilo? Vykašľali by ste sa na ne a boli samé, nemali už žiadnych kamarátov? Tak som urobila ja.

Sedela som na lavičke na našej záhrade a pozerala na krásne kvety, ktoré kvitli počas jary. Blížilo sa leto a dni, ktoré pre mňa budú trápenie. Posnažím sa nájsť si brigádu a zarábať si na vysokú.

Zatiaľ čo sa iní budú zabávať, ja budem niekde trčať a makať na seba. Aj tak sa dá využiť čas, no nie? Z môjho rozmýšľania nad svojou budúcnosťou sa ozval hrubý hlas môjho otca, ďalšieho dôvodu, prečo neznášam svoj život.

,,Holly, poď na slovíčko."

Teraz prichádza časť, kedy určite dostanem výprask. Nemala som zjesť toľko čokolády, je mi na vracanie už len z počutia otcovho hlasu. Neostávalo mi nič iné, ako nadýchnuť sa a vstať z lavičky, ktorá mi doteraz bola takým dobrým spoločníkom.

Nasledovala som ho do kancelárie, v ktorej som sa po prvýkrát ocitla, keď som ukradla z obchodu rúž za jeden dolár. Vtedy sa rozčertil natoľko, že pripomínal stelesnenie čerta.

Sadla som si do koženého kresla, otec si sadol oproti na to svoje. Mal na tvári neutrálny výraz, ktorý na mňa pôsobil akoby sa mi chystal oznámiť dátum mojej smrti. Možno sa tá smrť uskutoční ešte dnes.

Otec si odkašľal a ja som sa automaticky narovnala ako pravítko. Žalúdok sa mi dvakrát prevrátil, keď konečne spustil. Či od radosti alebo od strachu, to neviem.

,,Holly, viem, že to bude ťažké. Zvyknúť si na také chvíle, nezávidim ti to, ale musím ti niečo povedať. Ide tu len o obchod, v ktorom pracujem s pánom Petersonom."

Na chvíľu mi odľahlo, išlo iba o obchod. Moje obavy boli zbytočné. Teda, aspoň som si to myslela.

,,Vznikol návrh, že by si sa vydala s jeho najmladším synom Ethanom. Je od teba o rok starší a určite by ste sa k sebe hodili. Ide iba o to, že by sa naše firmy spojili aj oficiálnou cestou. Boli by sme šťastná rodina."

Uprene sa na mňa díval a z jeho úst vychádzal jeden nezmysel za druhým. Teraz mi nebolo iba zle, mne sa točil celý svet. Strašne som chcela vyvraciať všetku tú čokoládu, ktorú som zjedla. Možno by sa mi potom aspoň trochu uľavilo.

Moje srdce mi do hrude búšilo ako o závod. Po pár minútach ticha som sa nakoniec nadýchla, aby som zo seba vypustila šok, ktorý mi spôsobil.

,,To nemyslíš vážne! Mám sa vydávať? Otec! Mám len osemnásť rokov. Práve končím strednú školu a chceš aby som sa vydala za niekoho koho som v živote nevidela? Moja odpoveď je samozrejme nie. Nebudem sa vydávať. Nechcem sa vydávať," rázne som odpovedala a naštvane som vstala z kresla s cieľom odísť. Otec ma však zastavil jednou jedinou vetou, ktorá mi dokázala do oči nahrnúť slzy zúfalstva.

,,Už je všetko dohodnuté, zmluva je podpísaná. Dnes pri večeri ťa tvoj budúci manžel požiada o ruku. Budem veľmi rád, keď pri večeri nespravíš cirkus a slušne mu odpovieš áno. Rozumela si? Keď to nespravíš, bude mi úplne jedno či si moja dcéra alebo nie. Rozumela si mi, Holly?"
Posledné slová na mňa odporne vypľul, akoby už dosť nepôsobil hrozivo.

Holly, ktorá bola pred malou chvíľou plná odhodlania, sa razom scvrkla a nebolo po nej ani stopy. Neviem ako sa tváril, ale cítila som jeho chladný pohľad, ktorý mi robil na tele zimomriavky a viac som nepotrebovala.

,,Áno, otec."

Nakoniec som sa ozvala a sklonila hlavu, akoby som práve súhlasila s vlastnou popravou. Mala som pred otcom obrovský rešpekt. Aj keď bol na mňa ako na psa, niekedy vedel byť aj milý ako kedysi. Ale keď som prekročila pätnásty rok života, milý a láskavý otec odišiel niekam ďaleko a určite sa nechystá tak skoro vrátiť.

Nechal mi tu iba prísneho a nekompromisného muža, ktorý bez môjho vedomia práve podpísal manželský zväzok.
Jeho odpoveď na to, prečo taký je, ma však zarmútila ešte viac ako jeho správanie.

,,Dnešná mládež si veľmi dovoľuje a nechcem, aby sa moja dcéra priplietla k takýmto ľuďom. Chcem svoju dcéru vychovať, aby mala rešpekt pred mužmi, a preto, samozrejme, aj pred samotným otcom."

Toto vyriekol pred svojimi hosťami na pracovnej návšteve. Vždy som chcela vedieť prečo sa ku mne tak správa a keď padla téma, ktorú som tak dlho očakávala, bola to moja šanca. Avšak nedopadlo to podľa mojich predstáv a odvtedy mám pred otcom rešpekt, presne taký aký vždy chcel.