Láska v utajení ✔

päťdesiata deviata kapitola

Prešiel týždeň, čo sme sa s Ethanom snažili o dieťa. Dúfala som, že sa nám aspoň to podarí. Už mám na to vek a skončila som aj vysokú školu. Je na čase, aby som si založila rodinu, tak ako to patrí. Sedela som medzi ženami, ktoré boli tehotné, s deťmi alebo len samé, na kontrole u gynekológa. Chcela som čím skôr vedieť či budem môcť mať deti alebo nie.

Oproti mne sedela žena, ktorá si rukou držala bruško a pritom ho aj jemne hladila po povrhu. Musela som sa usmiať. Bolo na nej vidieť, že sa teší na svoje bábätko, ktoré bude môcť o chvíľku držať v náručí a vidieť ako malý rastie do výšky. Žena si môj úsmev všimla a ozvala sa.

,,Tehotná alebo kontrola?"

,,Kontrola, ale chcem aj vedieť či som tehotná," odpovedala som jej.

,,Dúfaj v zázraky. Choďte prvá, pustím vás. Keď vyjdete, povedzte ako to dopadlo," povedala a úprimne sa na mňa usmiala. Zamračila som sa a pokrútila hlavou.

,,To nie... Choďte pokojne, ja počkám," odvetila som a položila ruky na stehná. Bola som primerane nervózna.

,,Mne to nerobí problém. Pokojne choďte," povedala nakoniec a zobrala zo stolíka časopis, ktorý otvorila a začala niečo čítať. Už si ma nevšímala. Napokon sa dvere otvorili a sestrička vyzvala ďalšiu a to bola presne tá žena, ktorá sedela oproti mne.

,,Pokojne zoberte túto páni za mňa, ja pôjdem po nej, ešte potrebujem ísť na toaletu," informovala sestričku. Sestrička prikývla a pozrela sa na mňa.

,,Mladá dáma, poďte ďalej," odstúpila odo dverí. Vstala som a prešla som pár krokov ku dverám, až kým som nevošla dovnútra do miestnosti. Všade som videla plagáty s rôznymi orgánmi a kostru vedľa bielej skrinky. Bolo to tu pekne zariadené. Sestrička niečo zapisovala a spýtala sa ma na meno a priezvisko.

,,Holly Petersonová."

Vytiahla moju zložku a preštudovala si jej obsah. Potom mi ju podala. Kývla hlavou na dvere po mojom ľavom boku.

,,Už vás doktor čaká."

Prikývla som a vykročila k dverám. Teraz som potrebovala prekonať strach a silno sa nadýchnuť. Nakoniec som zaklopala. Zvnútra som počula ďalej, preto som dvere otvorila a vstúpila dovnútra. Dvere som za sebou zatvorila. Už som tu bola trikrát, ale nedokážem si na to zvyknúť. Upriamila som svoj pohľad na muža, ktorý mal určite nad tridsať rokov a trochu krátke vlasy. Mal hnedé oči, ktoré som mu videla cez okuliare, ktoré si dal napokon dole a pozrel sa na mňa.

,,Dobrý deň, prišla som na kontrolu. Chcem vedieť či nie som tehotná," informovala som ho. Prikývol.

,,Áno, viem. Dostal som informáciu od sestričky, že dnes prídete. Takže, pokojne choďte za záclonu, vyzlečte sa od pása dolu a potom si sadnite na toto sedadlo," ukázal rukou na sedadlo a ešte si sadol za stôl. Podala som mu záložku a zašla som za záclonu, kde som spravila, čo mi povedal. Potom som vyšla von a sadla si na sedadlo. Chvíľu som na ňom ležala.

Urobila som čo mi kázal a čakala som. Spravil všetky opatrenia a postavil sa. Mlčky si dal dole rukavice, ktoré zahodil. Vlastne bol po celý čas ticho a nič nepovedal, až kým si nesadol za stôl a počítač. Bála som sa výsledku. Chvíľu mu trvalo, keď sa ozval hrubým hlasom. Srdce sa mi rozbúchalo ako šialene a akoby som prestala aj dýchať. Čakala som trpezlivo.

,,Takže... Výsledky ukazujú, že nesmiete mať deti."

Nechápavo som sa zamračila. Nechápala som, čo tým myslel.

,,Nechápem, pán doktor."

,,Nie ste tehotná. A ešte k tomu ste neplodná. Je mi to ľúto. Koľko sa snažíte o dieťa?" opýtal sa.

,,Skoro dva roky. Ale bezvýsledne." odpovedala som so slzami v očiach.

,,Nemusíte sa obávať, možno sa raz stane, že otehotniete a budete mať dieťa. Len nestrácajte nádej," povedal doktor.

Jemne som prikývla a pomaly som odchádzala. Zobrala som si svoju zložku, ktorú mi podal doktor a vyšla som von. Zložku som len dala na stôl sestričke a opustila som miestnosť. Ženy sa na mňa pozreli, akoby to videli na mojej tvári. Všimla som si v ich očiach ľútosť. Prešla som okolo tej ženy, ktorá mi jemne chytila za ruku, aby som na ňu pozrela. Urobila som to.

,,Tak ako?"

Pokrútila som hlavou. ,,Nič z toho nebude. Žiadne dieťa sa nekoná ani neporodí. Prepáčte, musím už ísť. Dovidenia." Rozlúčila som sa a čím skôr som vyšla z chodby, z nemocnici a namierila som k autu, do ktorého som nasadla. Len chvíľu som sedela v ňom, až kým som od zúfalstva nevykríkla a začali mi tiecť po tvári slané slzy. V srdci som mala veľkú dieru.

Nebudem môcť mať deti.

Neplodná.

Netrvalo dlho, keď som počula jemné bzučanie môjho mobilu. Začala som ho hľadať v kabelke, kde som ho napokon našla. Na displeji mi svietilo meno ETHAN. Sakra, bojím sa mu to povedať, ale budem musieť ešte dnes. Nadýchla som sa a nechala mobil zvoniť. Naštartovala som auto a vyrazila smerom domov, kde už viem čo budem robiť.

Jesť zmrzlinu.

A pozerať romantický film.

A plakať pri tom.

Budem plakať nad tým, že sme to s Ethanom nezvládli.