» Život osemnásťročnej Holly Nelsonovej sa obráti naruby, keď jej prísny otec prikáže vydať sa za mladého, dvadsaťročného Ethana Petersona, syna bohatého riaditeľa, ktorý vlastní najväčšiu firmu v New York-u. Nič iné jej neostáva, iba poslúchnuť svo...
Nezvládla som to vydržať a tak vám posielam ďalšiu kapitolu. 💕 Prajem vám šťastný nový rok a nech v Novom roku ste mali na tvári samé úsmevy, nových ľudí a mali ho úspešný. ❤️ Túto kapitolu venovujem každému kto číta túto časť a bude čítať tento príbeh až dokonca. ❤️ Ďakujem vám za to! ❤️ s láskou Ewe❤️
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
Hodiny ubehli a za oknami už bola dávno tma. Moja mama sedela vedľa mňa. Jej oči boli zavreté. Tušila som, že zaspala. Hlavu som mala položenú na Benovom ramene a stále očakávala príchod doktora. Dúfala som , že nám oznámi, že sa otec konečne prebudil a môžeme ho ísť navštíviť. Nič som si teraz neželala viac, len to, aby sa prebral. Pozrela som sa okolo seba. Bolo tu čoraz menej pacientov, doktorov, sestričiek, väčšina z nich už poodchádzala domov. Pomrvila som sa na mieste. Ben ma pohladil po ramene. Pozrela som sa naňho.
„Nechceš ísť domov?" opýtal sa. Kývol hlavou na moju mamu. „Tvoja mama je unavená, určite by si zaslúžila odpočinok." Pozrela som sa tiež na mamu. Bola bledá a už nemala špinavé oči od špirály. Umyla si ju, keď sme došli a čakali.
„Možno nebude chcieť ísť domov," odpovedala som potichu a stisla mu ruku. Stisk mi opätoval. „Radšej choď ty domov a oddýchni si. Ja ostanem tu, s mamou."
Zamračil sa. „To neprichádza do úvahy. Sľúbil som ti, že s tebou ostanem. A svoj sľub dodržím."
Mal pravdu. On sa len tak nevzdával, ako ja. Bol silný a trpezlivý. Niekedy až príliš starostlivý. Ale mal na to dôvody. Nechcel ma stratiť. Ľúbila som ho. On ľúbil mňa. Určite by ma nedokázal opustiť len tak v nemocnici.
„Zobuď mamu. Ja zavolám Ethana, aby po nás prišiel." Vstal a odkráčal ďalej, aby mohol zavolať. Chvíľu som naňho pozerala, keď som mamu jemne zobudila. Po pár minútach zažmurkala a pretrela si oči. Pozrela sa na mňa a chvíľu jej trvalo, kým sa zorientovala.
„Bol tu už doktor?" opýtala sa nádejne. Pokrútila som hlavou.
„Nie. Ale pôjdeme domov. Je neskoro a potrebuješ si pospať, mami." povedala som a vstala z gauča, na ktorom som presedela celú noc. Vtedy keď sme sa chceli obliecť a odísť, podišiel k nám jeden mladý doktor. Určite mal dvadsaťpäť rokov, hore-dole.
„Ste príbuzní pána Richarda Nelsona?" opýtal sa profesionálne. Podišla k nemu mama.
„Som jeho manželka a toto je moja dcéra. Ako je na tom?" Musela zadržiavať slzy.
Pán doktor jemne prikývol a pozrel do papierov. ,,Mali ste šťastie, že ste ho našli skôr. Inak by to neprežil. Ale každopádne je na tom lepšie a môžete sa naňho pozrieť. Ešte je v kóme a nebude vás vnímať, ale aspoň zistíte ako je na tom."
Mama prikývla. ,,Ďakujeme pán doktor. A kde nájdeme jeho izbu?"
„Jeho izba je číslo dvesto desať. Je na druhom poschodí."
,,Ešte raz ďakujeme a prajem vám pekný zvyšok večera," povedala mama a doktor prikývol. Obišiel nás a odišiel. Chvíľu som naňho dívala, až kým nezašiel za roh. Pohli sme sa k výťahu, nasadli doňho a mama stlačila druhé poschodie. Výťah sa pohol a o pár sekúnd sme vchádzali na chodbu. Mali sme šťastie, že na tabuľkách, ktoré boli na stenách, boli čísla dvier. Nakoniec sme dvere našli a mama vošla ako prvá. Otvorila dvere, ktoré pri otváraní zavŕzgali. V izbe bola zasvietená lampička, ktorá bola na stolíku pri posteli.
Naskytol sa mi pohľad na môjho spiaceho otca. Ležal na posteli bez pohnutia. Pohybovala sa mu len hruď pri dýchaní. Mama obišla posteľ a sadla si na bielu stoličku. Zobrala otcovu ruku a pobozkala ho. Aj cez tu prítmie som mohla vidieť slzy, ktoré tiekli po jej lícach. Aj mňa štípali oči. Žmurkala som, aby som ich zahnala.
Ben celú dobu za mnou stál a objímal ma svojimi horúcimi dlaňami. Nebola som na ňom pritlačená, ale mohla som cítiť jeho teplo, ktoré sálalo z jeho tela. Dlho mi to netrvalo, keď som započula jemné vzlyky. Nedokázala som mojej mame pomoc. Trápila sa, to áno. Ale aj ja som sa trápila. Nechcela som už stáť pri dverách a prizerať sa, ako sa mama trpí.
Dostala som sa z Benovho náručia a kráčala k výťahu. Nehovoril mi nič, len ma nasledoval. Vedel ako sa cítim. Zviezli sme sa dolu na prvé poschodie a vyšli sme von pred nemocnicu. Kvapky dažďa mi začali zmáčať moje dlhé rovné vlasy. Chcela som v pláne odkráčať domov pešo. No dotyk na zápästí ma zastavil. Nepovedal nič čo by mi ublížilo, len ma pritiahol k sebe a objal ma silno okolo môjho trupu. Dlho som nevydržala. Vypustila tie ťažkosti, slzy a bolesť, ktorú mi spôsobili dieru v srdci.
„Som stále pri tebe, pamätaj si," šepkal a hladil ma po chrbte. Mala som zatvorené oči. Nedokázala som sa mu dlho pozerať do oči. Inak by som sa zas rozplakala. Toto sú pre mňa ťažké chvíle, ktoré musím prekonať. Budem niekedy konečne šťastná?
Netuším. Ale bojím sa, čo príde o tri dni.
Budem mať hostinu, kde s Ethanom povieme dátum svadby. Dúfala som, že tento dátum presunieme, ale otec by to nedopustil.
„Zoberiem ťa k sebe a uvarím ti čaj, dobre?"
Odtiahla som sa a cez uslzené oči som naňho pozrela. Prikývla som a bez slov sme čakali, keď Ethan dôjde. Napokon som uvidela jeho čierne auto, ktoré odbáčalo na parkovisko a zastalo pred nami. Nasadli sme a Ethan vyrazil. V aute bolo strašné napätie a myslela som si, že sa povraciam. Obaja bratia sedeli vedľa seba a boli myšlienkami úplne inde. Ale keď sme zastali pred bytovkou, Ben vystúpil ako prvý. Neozval sa. Pozrela som sa na Ethana. Díval sa pred seba.
„Neviem, čo sa medzi vami stalo. A ani to vedieť nechcem. No pevne verím, že to vyriešite," odvetila som a vyšla z auta. Zatvorila som dvere a Ethan naštartoval. Zapozerala som sa na Bena, ktorý na mňa čakal na chodníku pri vchodových dverách. Pohla som sa k nemu a obišla ho. Pridržal mi dvere. Konečne sme sa dostali do jeho bytu.
Vyzliekla som si kabát, čiapku a šál. Vyzula som si topánky a vošla do obývačky, kde som si sadla na gauč. Ben nám išiel spraviť čaj. Bez slov som sedela, až kým mi nepodal hrnček s čajom, z ktorého vystupovala para. Poďakovala som sa mu a jemne si z čaju odpila. Ben si sadol vedľa mňa a zapol nejaký film. Meno filmu som nepoznala. No podľa chovania hercov som usúdila, že ide o niečo na štýl romantiky.
Potom prišla scéna, keď sa herci bozkávali. Hanbila som sa na tu scénu pozerať s prítomnosťou Bena. Túžila som jeho pery ochutnať a cítiť tu príchuť vanilky, škorice a slivky. Milovala som Vianoce a presne táto vôňa mi ich pripomenula. Oblízala som si pery, ale možno si to ani nevšimol, keď v miestnosti svietila len televízia a všade bolo prítmie. Odložila som skoro dopitý čaj a presunula som sa k Benovi, ktorý sedel opretý o vankúše a pozorne sledoval film.
Dotkla som sa jeho ruky, do ktorej som vložila tu svoju, ktorá sa v nej strácala. Jemne nim myklo, ale stisk mi opätoval a díval sa ďalej. Oprela som hlavu o jeho hruď a druhá jeho voľná ruka mi začala hladiť vlasy až dolu po chrbtici. Vyvolalo mi to zimomriavky, ktoré ma naďalej neopustili.
Pritúlila som sa k nemu. Tento deň bol pre mňa vyčerpávajúci. Potrebujem sa vyspať a ráno to bude lepšie. Jemne zatvorila oči. Počúvala som jeho dych a bitie srdca, ktoré ma upokojovalo, až som napokon zaspala.
