Láska v utajení ✔

jedenásta kapitola

Bolo presne desať hodín a dvadsať minút. Celý dom bol ponorený do úplného ticha a tmy. Sedela som na kraji postele a mala som čo robiť, aby som svoje oči udržala otvorené. Celú izbu osvetľovala jediná lampička, ktorá stála na nočnom stolíku vedľa postele. Jemne som naskočila na posteli, keďže sa mi z tašky ozýval zvuk prichádzajúcej správy. Správa bola od Bena, ako som očakávala.

O tridsať minút pred domom, budem ťa čakať v aute. - Ben

Nervózne som očakávala uplynutie tridsiatich minút. Bola som nervózna a nevedela som, čo spraviť so svojimi rukami. Nakoniec som si ich vzájomne stláčala a čakala. Bolo pre mňa stresujúce nevedieť, či sa budem jeho priateľom páčiť. Dúfala som, že áno.

Po tridsiatich minútach som vypla nočnú lampu, vstala z postele a snažila sa aj po slepiačky nájsť dvere. Nakoniec sa mi to podarilo a potichu som ich otvorila. Vykukla som von a poobzerala sa po chodbe. Všetky dvere boli zatvorené, aj tie Benove. Kabelku som si prehodila cez rameno a čo najtichšie zbehla dole po schodoch. Bola som vďačná luxusným schodom, ktoré sa pod náporom mojej postavy nerozhodli vŕzgať.

Vchodové dvere boli pootvorené. Znamenalo to len jedno. Ben vyšiel von ako prvý a zaistil alarm. Potom nechal dvere otvorené, aby som vyšla von, keďže som kľúče doposiaľ nevlastnila. Odrazu mi prišla ďalšia správa.

Poď von, čakám ťa.

Ani som si neuvedomila, že po celý ten čas som zadržovala dych. Vyšla som von, dvere za sebou zatvorila a konečne si s úľavou vydýchla. Neďaleko domu som si všimla naštartované auto a vedľa čiernu postavu, ktorá sa opierala o kapotu. Rozbehla som sa k nej. Bola som len dva metre od auta, keď som uvidela najskôr Benovu postavu, a keď som sa dostala bližšie, aj jeho tvár. Jeho samoľúby úsmev som spoznala takmer okamžite.

„Holly, som naozaj rád, že si neodmietla moje pozvanie," pošepol do tmy chladnej noci. Slabo som sa usmiala, pričom som si prameň neposlušným vlasov zastrčila za ucho.

„Naopak, potešenie je na mojej strane, Ben."

„Dobre teda," uškrnul sa. „Tak poď, aby sme nemeškali. Moji priatelia na nás už istotne čakajú!" nedočkavo odvetil a obišiel auto, nato otvoril dvere na strane spolujazdca. Pozrel sa na mňa a kývol mi hlavou.

„Nasadaj."

Mlčky som sa posadila dovnútra. Auto bolo príjemne vyhriate, takže sa moje doposiaľ ľadovo studené ruky rýchlo ohriali. Ben na seba nedal dlho čakať, a v momente, ako nasadol aj on, naštartoval. Celé auto bolo ponorené do tmy, až do posledného momentu. Hodinky na palubnej doske ukazovali desať minút pred jedenástou. Zaujímalo by ma, asi koľko času s jeho priateľmi strávime...

„Ben?" síce sa už dávno venoval ceste, no aj tak som vedela, že sa mysľou sústreďuje iba na moje slová. „Kedy sa vrátime domov?"

„Ako to myslíš? Len teraz sme vyrazili."

„Ach, nie tak som to nemyslela..."

„Pokoj. Prespíme v mojom byte, ktorý je v centre mesta."

„Aha," prikývla som s badateľnou neistotou v tvári.

„Upozorňujem ťa, aby si sa ma držala počas celého festivalu. Nechcem, aby ti ublížili. Dobre, Holly?" opäť som prikývla. Na Benovej tvári som zbadala úsmev, tiahnuci od ucha k uchu. Zariadil rýchlosť a išli sme čoraz rýchlejšie.

„Dnes som sa rozprávala s Ethanom." vyšlo zo mňa, na čo Ben začal prerývane dýchať.

„O čom?" vyzvedal. Povzdychla som si a spustila.

„Vravel, že aj keď budeme mať spoločný byt, to neznamená, že sa musíme deliť o spoločný život. Vraj má svoju vlastnú priateľku, s ktorou chodí už vyše dvoch rokov. Vedel si o tom?" Aj napriek tme som videla Benov výraz tváre. Jednoznačne sa mračil a napokon pokrútil hlavou.

„Ten sviniar," zanadával „Určite sa ťa snaží obalamutiť. Never mu, Holly. Never jeho sladkým rečičkám. Uveríš mu a on ťa využije. Využije a odkopne. Ako všetky."

„Všetky?"

„Robil to každému jednému dievčaťu, s ktorým kedy chodil. Keď Ethan pred rokom skončil vysokú, jeho kamarát sa vyparil bez akýchkoľvek slov. Takže Ethan ostal sám, bez nikoho. Jeho oporou sú len naši rodičia. Každý sa naňho vykašlal, tak to aspoň vníma on. No ja tvrdím, že len dostali rozum a konečne zistili, aký v skutočnosti je. Každého si očividne obmotá okolo prsta, a keď ťa už viac nepotrebuje, vykašle sa na teba. Zažil som to na vlastnej koži. Preto mu neverím," povedal, pričom drvil volant od náporom jeho silných rúk, až som sa bála, že ho zdeformuje.

Položila som ruku na jeho rameno, čím som sa ho snažila upokojiť, a v tej chvíli stisk uvoľnil. Očkom sa na mňa pozrel a vydýchol.

„Prepáč," ospravedlnil sa, pričom neustále krútil hlavou. „Musel som ti to povedať, aby si vedela, čoho všetkého je Ethan schopný."

„To je v poriadku," zašepkala som a sadla si tak, aby som dokonale videla na cestu. Prešla som rukou po vlasoch.

„Bojím sa ako budú reagovať tvoji priatelia," priznala som pred ním svoj strach. Zasmial sa. Smiechom, z ktorého sa mi srdce rozbúšilo omnoho rýchlejšie.

„Nemusíš sa báť. Určite si ich obľúbiš. Rovnako, ako si oni obľúbia teba," ubezpečoval ma. Po pár kilometroch sa pred nami odrazu zjavil obrovský osvetlený kolotoč.

„Wow!"

„Páči sa ti?"

„Robíš si srandu? Je to nádherné!" nedokázala som opísať, akú eufóriu zažívalo moje telo pri pohľade na milióny svetiel v diaľke.

„Ako ďaleko sme od mesta?" pýtala som sa.

„Asi desať kilometrov. Také festivaly sa musia nachádzať ďalej od mesta, aby sa nik nesťažoval na hlasnú hudbu," usmiala som sa.

„Zaujímavé." odvetila som. „Chodievaš sem často?"

Povzdychol si. „Asi od strednej. Mám to tu rád. Radšej, ako doma. Keď som sem prišiel po prvýkrát, mal som asi šestnásť rokov a silou mocou som chcel vyskúšať niečo nové. Vtedy som spoznal mojich priateľov."

„Ja som nikdy pravých kamarátov nemala," priznala som.

„Prečo nie?"

„Asi mám v sebe asi zabudovaný magnet, ktorým priťahujem len tých nesprávnych ľudí."

„Tak potom tento nový život je určite tvoja životná šanca, ako všetko napraviť," žmurkol na mňa a zastal pri ďalších autách, ktoré stáli na tráve pri rozľahlej lúke. Bolo tu aj niekoľko karavanov pre ľudí, ktorí sa rozhodli zdržať sa tu dlhšie, ako len jeden večer. Netušila som, že toto miesto je také veľké!