Láska v utajení ✔

tridsiata piata kapitola

Ráno som vstala pred ôsmou hodinou. Samozrejme len preto, lebo sa mi už nechcelo spať a neustále som prehadzovala na posteli. Rozmýšľala som nad tým, aký vianočný darček asi tak dostanem od Bena. Dobre som vedela, že Vianoce sú najmä na strávenie času s najbližšími. Spoločne si budeme užívať vianočnú atmosféru.

Obliekla som si na seba domáce oblečenie a moje strapaté vlasy som zviazala do vrkoča. Pozrela som sa cez okno. Práve snežilo a fúkal silný vietor, pod ktorého náporom sa ohýbali stromy.

Napokon som vyšla z izby a zašla do kuchyne, kde to voňalo po perníkoch, ktoré som s mamou stihla upiecť a ozdobiť. Nikto nebol v kuchyni, preto som si pre seba spravila raňajky. Sadla som si za stôl a začala svoju porciu sendvičov jesť, keď v tom do jedálne vošla mama. Na sebe mala stále len biely župan.

Keď si ma všimla, tak sa usmiala a ozvala sa: ,,Dobré ránko."

Prikývla som jej, lebo som mala stále ústa plné, a keď som prehltla, tak som odpovedala. Bez ďalších slov si išla do kuchyne spraviť kávu, ktorú pila každé ráno. Milovala som vôňu kávy, len preto, že mi to pripomínalo moju milujúcu mamu. Od vtedy, čo som jej povedala o Benovi, mala toho v práci dosť, ale stihla ku mne prísť a porozprávať sa so mnou o Benovi aj o tom, že ma videla s ním odchádzať z hostine, kde sme oznámili dátum svadby.

Práve vchádzala dovnútra, keď som ju spomínala vo svojich myšlienkach. Sadla si za stôl oproti mne a položila pred seba kávu a dva sendviče s takou istou šunkou, akú som mala aj ja. Chvíľu sme mlčali, len jedli a popíjali zo svojich šálok.

,,Dnes ideš za ním?" opýtala sa a pozrela sa na mňa. Slabo som prikývla.

,,Áno, potrebujem mu dať darček," odpovedala som a zjedla posledný krajec chleba. Usmiala sa.

,,Možno sa budem opakovať ako pokazené rádio, ale vidieť na tebe, že on ťa robí šťastnou, je pre mňa na nezaplatenie," odvetila a odpila si z kávy. Až teraz som si všimla, že mala kruhy pod očami kvôli nedostatku spánku. Starostlivo som sa na ňu pozrela.

,,Mami, mala by si si dať pár dni voľno od práce. Mohli by sme ísť niekam na dovolenku do hôr, čo povieš? Trápi ma, že stále len pracuješ a nemáš čas ani na seba." Mlčky si odpila z kávy. ,,Mami," povedala som pokojným, ale aj starostlivým hlasom. Pozrela sa na mňa.

,,Veľmi rada by som si vzala voľno. Máš pravdu. Som vyčerpaná. No dôvodom nie je práca," odpovedala a nervózne sa hrala s rúčkou šálky. Natiahla som k nej ruku.

,,Mne môžeš veriť, mami."

Možno to bolo len pár sekúnd, no aj tie pre mňa boli ako večnosť.

,,Holly, som na tom zdravotne veľmi zle. Nemám už moc času," povedala bolestivo. So slzami v očiach som sa na ňu pozerala.

,,O čom to hovoríš, mami? Prečo by si umierala? Veď si zdravá," namienila som si pripustiť fakt, že je pravda čo hovorí.

Pretrela si oči od únavy a tým utrela neposlušné slzy, ktoré jej tiekli po tvári.

,,Viem o tom len pár mesiacov a zhoršuje sa to. Mám rakovinu prsníka a rýchlo sa to šíri. Možno mám len pár mesiacov života, a potom..." nedopovedala vetu, lebo vedela, že si to domyslím. Začala som krútiť hlavou a vstala som zo stoličky, na ktorej som sedela celý ten čas, počas jej rozprávania. Mala som slzy v očiach, ale obišla som stôl a objala som ju veľmi silno. Schovala som sa do jej náručia a nechcela som ju pustiť. Stratím mamu aj kus zo seba. Navždy.

Nakoniec sme sa od seba odtiahli. Chytila som jej obe ruky.

,,Ľúbim ťa, mami. Spolu zvládneme všetko," povedala som tichým a zlomeným hlasom. Povzdychla si, utrela moje líca od sĺz a slabo sa usmiala, aj napriek tej bolesti, ktorú som videla v jej očiach.