Láska v utajení ✔

štrnásta kapitola

Nasledujúci deň bol naozaj jedným z najnudnejších, a taktiež nesmierne sychravých dní, ktoré som vďačne strávila ničnerobením. Ráno, keď som vstala z postele v Benovom byte, to ešte na oblohe vykúkalo vychádzajúce slnko. Človek by nebol očakával, že sa z minúty na minútu rozleje ako z krhly.

Rozhliadla som sa okolo seba a zažmurkala. Bena som nikde nevidela. Preto som potichu vstala z postele a kráčala k dverám, ktoré som následne otvorila. Naskytol sa mi pohľad na miestnosť, ktorá bola spojením kuchyne a obývačky. Na gauči si spokojne odfukoval Ben ležiaci na bruchu. Nad týmto výjavom som sa nedokázala nezasmiať. Mala som sto chutí ľahnúť si vedľa neho.

No udržala som sebe nutkanie objať jeho nahý chrbát, a radšej som sa rozhodla zamieriť do kúpeľne - umyla som si tvár a učesala vlasy, ktoré som následne zviazala do vrkoča. Keď som bola ako tak spokojná so svojím ranným vzhľadom, s mienim povzdychnutím som vyšla von. V momente, kedy som vošla späť do veľkej miestnosti, Ben sa akurát dvíhal z postele. Keď sa jeho oči stretli s tými mojimi, okamžite sa jeho pery sformovali do obrovského úsmevu.

„Dobre ráno. Ako si sa vyspala?" spýtal sa, pričom začal pobehovať po miestnosti a hľadať si veci, ktoré si následne obliekol. Za ten čas som stihla postaviť vodu na čaj. Oprela som sa o kuchynskú linku a pozorovala ho.

„Dobre...a tebe ako? Na gauči?" rypla som si doňho. „Pokojne si mohol spať so mnou," prebodol ma pohľadom. ,,Myslím, že a-ako ty na jednej strane a ja na d-druhej," koktala som, pretože som videla, ako sa ku mne začal nenápadne približovať. Bol tak blízko, až som sa bála nadýchnuť.

Počula som, ako pomaly dýchal, a svoje sivomodré oči upieral na mňa. Len na mňa. Odrazu sa celým bytom ozval zvuk pripravenej horúcej vody, čo zapríčinilo, že som od ľaku nadskočila. Na Benovej tvári sa roztiahol obrovský úsmev. Jednou rukou ma pohladil po tvári.

„Čudovala by si sa, aký je tento gauč pohodlný..."

„Nečudovala," skočila som mu okamžite do reči. „Som si istá, že stál viac, ako celý môj život," Ben sa zasmial.

„Bohužiaľ, tvoju ponuku o spoločnom zdieľaní jednej a tej istej postele musím odmietnuť," nahol sa ku mne ešte bližšie, takže som mohla dokonale cítiť jeho teplý dych na mojom líci. Srdce sa mi rozbúšilo omnoho rýchlejšie. Som si istá, že som na pár sekúnd prestala dýchať. „pretože nemôžem zaručiť, ako by to bolo dopadlo."

Na jeho tvári sa roztiahol obrovský úškrn. Nedokázala som prehovoriť. Svojimi slovami mi vybil dych. Nedokázala som prehovoriť, ani keď som nám obom zalievala čaj a Ben mlčky pripravoval raňajky. Neprehovorila som ani, keď som brala dva prázdne taniere aj so šálkami čaju na stôl s jednoznačne najdrahším obrusom, aký som za celý svoj život videla. Jeho slová sa mi neustále premietali v hlave. Bol taký sebavedomý a odvážny. Nebál sa povedať svoj názor niekomu do očí. Tak, ako mne pred chvíľou. Ben dokončil dva sendviče, a spolu s nimi si ku mne prisadol.

„Dúfam, že ti budú chutiť, nie som nejaký svetový kuchár."

„Určite budú výborné..." odpovedala som a následne si odhryzla malý kúsok zo sendviča. „Sú výborné, pane. Pokojne by z vás mohol byť michelinský kuchár." Benovi sa zodvihli kútiky úst. Po spoločnom dosmiatí sa, sme obaja dojedli naše jedlo.

„Kedy pôjdeme späť do sídla tvojich rodičov?" zvedavo som sa ho opýtala a očkom naňho pozrela. Všimla som si, že nezaujato skúmal hodiny na stene.

„Asi by sme už pomaly mali vyraziť. Nechcem, aby si kvôli mne mala problémy."

Pokrútila som hlavou. „Neboj sa, určite z toho nebudú žiadne problémy."

Odkráčala som späť do spálne, bez uvedomenia si, že Ben kráča za mnou.

„Ethan píše, že rodičia odišli na nákupy. Takže máme v pohode tridsať minút na vrátenie sa domov." Prikývla som.

Počas cesty sme veľa nerozprávali. Ben sa sústredil na cestu, preto som sa rozhodla pozerať cez okno. Ako by asi zareagoval otec, ak by zistil, že chcem byť s Benom a nie Ethanom? Nie, na to nechcem ani pomyslieť. Určite by zúril až tak, že by mu tvár sčervenela ako paradajky, ktoré som si pred pár minútami vychutnávala ako raňajky. No život nie je rozprávka. Som si vedomá, že na zemi sa nežije šťastne až do smrti. Niekedy musia prísť aj najťažšie chvíle, ktoré nás nútia posúvať sa ďalej v živote. Človeka mení bolesť, ale aj láska, ktorá medzi danými osobami rozkvitne.