Láska v utajení ✔

deviata kapitola

Ráno som sa zobudila na opačnej strane postele. Okolo tela som mala obmotanú hrejivú prikrývku. Pretrela som si oči a pozrela na druhú stranu postele. Na počudovanie bola prázdna a prikrývka ukážkovo uložená. Akoby vedľa mňa nikto nespal. Žeby Ben vstal skôr a odišiel do svojej izby, aby si to nikto nevšimol? Áno, určite áno. Predsa by nechcel, aby jeho brat zbadal ako vychádza z izby, v ktorej som spala aj ja. Vysvetľovalo by sa mu to naozaj ťažko.

Postavila som sa na bosé nohy a pozrela cez okno. Slnko žiarivo svietilo, čo mi na perách okamžite vyvolalo úsmev. Prešla som si rukou po vlasoch, ktoré by už ozaj potrebovali poriadnu dávku šampónu a na seba som si obliekla včerajšie veci.

Vyšla som z hosťovskej izby. Moje kroky smerovali do izby patriacej Ethanovi. Môj kufor s vecami som mala určite tam. Zaklopala som, no nikto sa neozval, preto som dvere jemne pootvorila a nakukla dovnútra. Posteľ bola ustlaná a záclony boli na správnom mieste. Trochu som sa započúvala do ticha izby, ale nezachytila som žiadny náznak života.

Poobzerala sa som po izbe a kufor som si všimla pristavený vedľa stola. Rozhodla som vziať si ho a spolu s ním vyšla z veľkej izby. Hneď po vybalení si svojho majetku som sa predsa len odhodlala na sprchu. Kúpeľňa som našla na chodbe, o jedny dvere ďalej. Isteže som nezabudla zamknúť dvere. Pre každý prípad.

*  *  *  *

Už vychystaná - umytá, navoňavkovaná a prezlečená - som svoju tvár ukázala aj na prízemí tohto domu. Keď som vošla do jedálne, zbadala som pána a pani Petersonovcov, ktorý si spolu s Benom vychutnávali raňajší čas strávený spolu. Ethana som nikde nevidela.

„Dobré ráno," pozdravila som každého, kto sa nachádzal v jedálni, a nezabudla som ich ani obdariť jedným zo svojich čarovných úsmevov. Usadila som sa na to isté miesto, ako včera pri večeri. Neušiel mi ani jemný úsmev Bena, ktorý sa napokon rozhodol predsa len venovať raňajkám.

„Ako si sa vyspala, Holly?" opýtala sa ma pani Petersonová, ktorá popíjala kávu a po kúskoch jedla sendvič položený na tanieri. Obrátila som k nej hlavu.

„Veľmi dobre sa mi spalo," odpovedala som, pretože to bola pravda. Na Benovej hrudi sa spalo naozaj dobre. Cítila som sa pri ňom bezpečné. Očkom som sa pozrela na Bena, ktorý sa snažil zamaskovať úsmev tým, že si odpil z pohára. Páni Petersonová kývla hlavou a spokojne sa usmiala. Jej manžel náš rozhovor potichu a počúval.

„To sme naozaj veľmi radi, že ti u páči. Dúfam, že toho ešte veľa zažiješ, keď sa Ethan vráti."

„A kam vlastne odišiel?" opýtala som sa zmätene.

„On ti to nepovedal?" pozrela sa na mňa šokovane. Nechápavo som pokrútila hlavou a zahľadela sa na Bena, ktorý sa stále usmieval.

„Čo také mi mal povedať?" Pani Petersonová sa pozrela na manžela a potom opäť na mňa.

„Ethan išiel vybaviť byt, pre vás dvoch."

Šokovaná jej slovami som vypľula z úst čaj, ktorý som sa chystala prehltnúť. Samozrejme, aby to nebolo ešte trápnejšie, čaj, ktorý som mala doteraz v ústach, sa odrazu objavil na Benovi, ktorý sa tváril, akoby si to nevšimol, ale po chvíli si to uedomil a začal sa smiať.

„Čože?" nechápavo som sa pozrela na ich rodičov.

„Budete mať súkromný byt, Holly! Budete žiť sami!" nadšene zopakovala a usmiala sa. Falošný úsmev som jej opätovala.

„Ospravedlňte ma, prosím." Vstala som zo stoličku a rozbehla sa do hosťovskej izby. Keď som dvere za sebou zavrela, spadla som do postele a rozplakala sa. Horúce slzy mi tiekli po lícach. Ani som nepočula, keď mi niekto zaklopal na dvere a následne ich otvoril. Zaborila som tvár do vankúša. Prvým šokom bolo, keď mi niečia ruka pohladila vlasy, následne chrbát. Boli to mužské ruky. Ben.

„Holly," zašepkal.

Mlčala som, ale slzy mi stále tiekli po lícach. Nezmohla som sa na nič iné, len som si sadla a padla mu do náručia. Hladkal a upokojoval ma. Hovoril mi pokojné vety, ktoré po pár minútach zabrali. Slzy mi vyschli, ale boli sme stále v objatí a nechcela som ho pustiť. Cítila som jeho jemnú mužskú vôňu, ktorá donútila moje srdce byť omnoho rýchlejšie.

„Všetko bude dobré," pošepol.

„Nič nebude dobré," odpovedala som šeptom a odtiahla sa od neho. ,,Bude to len horšie. Najprv zmluva, hostina, na ktorej oznámime naše zásnuby a dátum svadby...a teraz spoločný byt! Neskôr bude chcieť odo mňa deti, potom sa doňho zamilujem. Ale ja nechcem. Necítim sa pri ňom dobre," hovorila som hrajúc sa pri tom so svojimi rukami, a snažila sa nerozplakať.

Benova ma chytil za ruku, čo ma donútilo pozrieť sa naňho. Mal nečitateľný pohľad, ale jeho oči vraveli, že mojej bolesti chápe.

„Ver si, Holly. Prídu aj horšie veci," odvetil, naposledy ma objal a odišiel. Ostala som v izbe sama, len s mojimi myšlienkami.