Láska v utajení ✔

tridsiata šiesta kapitola

Po mojom prebudení okolo desiatej, v Benovom náručí, bolo ťažké opustiť priestor postele. Nechcela som Bena prebudiť. Behala som po izbe a snažila sa nájsť moje kusy oblečenia. Keď sa tak stalo, pomaly som si ich obliekla. Ben ma bez môjho vedomia pozoroval. Na perách mu sídlil úškrn, ktorý naznačoval, že sa mu páči, čo vidí. Keď som bola hotová, zamračila som sa naňho a ruky si prekrížila na prsiach.

,,Vstávaj, už bude skoro obed," povedala som a stále sa naňho dívala. Počula som z jeho strany tichý smiech, ktorý mi vyvoval po celom tele triašku.

,,Sú Vianoce, môžem v posteli byť koľko len chcem. Ešte predtým ako odídeš, chcem ti dať darček," povedal, posadil sa a natiahol ruku k šuflíku. Otvoril ho a vytiahol z neho modrú krabičku s mašľou na vrhu. Zatvoril šuflík a pozrel sa na mňa. ,,Poď sem." Kývol mi hlavou, aby som podišla k posteli. Spravila som pár krokov, ktoré ma delili od postele a sadla som si na ňu. Chytil mi ruku a vložil mi malú modrú krabičku do dlane. Zmätene som naňho hľadela.

,,Otvor ju až na Štedrý večer," povedal a usmial sa na mňa. Prikývla som, pobozkala ho na pery a vstala z postele. Poslednýkrát som sa naňho pozrela s úsmevom na perách a vykročila zobrať jeho darček, ktorý som včera večer nechala na gauči. Zobrala som ho do ruky a vrátila sa späť do spálne. Položila som môj darček na posteľ a on nadvihol obočie.

,,Toto je tvoj vianočný darček." Otočila som sa a odkráčala na chodbu, kde som sa obliekla do zimného oblečenia a rozlúčila som sa s hlasným ahoj. Vyšla som von na chodbu, zatvorila dvere a zchádzala po schodoch.

Potom som len vyšla z bytovky. Ovial ma studený vietor, preto som si kabát pritisla bližšie k telu a kráčala na autobusovú zastávku. Prešlo len pár minút, keď som sa začala triasť ako osika a čakať, kým príde autobus. Keď som ho uvidela zastavovať na zastávke, s úľavou som si povzdychla, zaplatila som si lístok a sadla na voľné miesto v autobuse.

Autobus prešiel skoro celý New York, keď konečne zastal na zastávke, na ktorú som čakala. Vystúpila som a kráčala po vlastných, až kým som nezdvihla ruku, že zavolám taxík. Jeden napokon zastavil. Nasadla som, nadiktovala som mu adresu môjho domu a on vyrazil. Kľučkovali sme pomedzi plné ulice až na bohatú štvrť, kde som bývala s rodičmi.

Taxík zastal pred naším domov, ktorý bol ovešaný všakovakými vianočnými svetielkami. Povzdychla som si, zaplatila za zvezenie a vystúpila. Taxík mi po pár sekundách zmizol z dohľadu a ja som kráčala k svojmu domu.

Otvorila som vchodové dvere a tie sa za mnou zatvorili. Cítila som vo vzduchu vôňu imela, škorice a medu. Usmiala som sa. Vyzliekla som sa, vyzula topánky a dala na nohy papuče, ktoré boli extrémne jemné. Moje kroky viedli do kuchyne, kde som počula vianočné skladby, ktoré práve išli v rádiu. V kuchyni som našla pred sporákom moju mamu, ktorá mala obviazanú kuchynskú zásteru, a pritom si veselo spievala.

Usmiala som sa, ale nechala som ju vo veselej nálade a vytratila som sa do izby. Moja mama si zaslúži oddych, preto ju nechcem zaťažovať. Milovala som mamu, a práve preto som ju nechala osamote. Pustila som si vlastné vianočné skladby, ktoré ma hneď rozveselili. Sadla som si na posteľ a otvorila môj obľúbený román, ktorý som stále nedokázala dočítať. A preto som sa začítala, ani som nevnímala, že skladby sa stále opakujú. Ale mne to neprekážalo, preto som naďalej relaxovala čítaním knihy.

*  *  *  *

Na Štedrý večer som si na seba obliekla červené šaty po kolená a naniesla si na tvár jemný make-up.

Keď som bola so svojím výzorom spokojná, usmiala som sa do zrkadla a stále si hovorila, že to ani zďaleka nie som ja. Videla som v ňom mladú ženu, ktorá mala spravené kučery, ktoré jej ležali na ramenách a pri pohybe sa jemne zavlnili. Make-up, ktorý zvýraznoval ženské črty na tváre, a pery, na ktorých bol nanesený červený rúž, ktorý zvýraznoval ich plnosť. Nespoznala som sa.

Poslednýkrát som sa pozrela do zrkadla a vyšla z kúpeľne. Zamierila som do izby, kde na posteli ležal Benov darček. Čakal, kým ho otvorím. Povzdychla som si, otvorila som mobil a napísala Benovi Veselé Vianoce, to isté som napísala aj Ethanovi a Alice. Dúfala som, že obaja prežijú tento deň spoločne.

Napokon som zišla dole na prízemie, kde to už voňalo po dobrom jedle. Vošla som do jedálne. Na stole už boli položené taniere, príbory, taktiež aj poháre na víno. V strede stola bolo položené malé vedro s ľadom a v ňom uložená fľaša červeného vína. Za stolom už netrpezlivo sedel otec a čakal len na to, kým sa mama vráti z kuchyne a naloží jedlo. Mlčky som si sadla k nemu a servítku si položila na stehná, aby som si neušpinila šaty. Cítila som jeho pohľad, no neodvážila som sa naňho pozrieť, čo i len sa v jeho prítomnosti nadýchnuť.

Od svadobnej hostiny, ktorá bola na našej záhrade, som sa mu dostatočne vyhýbala. Nemala som toľko odvahy, aby som sa mu pozrela do očí, potom ako ma videl vchádzať do stanu spolu s Benom. Mala som šťastie, že sme sa obaja nedržali za ruky, inak by to bolo ešte horšie. Počula som ako dýcha, a snaží sa niečo povedať.

Bola som tak pohltená myšlienkami, až som zabudla vnímať okolitý svet. Vytrhla ma z nich až mama, ktorá priniesla hrnce s jedlom. Za oknami veselo snežilo, aj keď bola vonku príjemná tma, ktorá bola osvetlená pouličnými lampami. Slabo som sa usmiala a vstala s mamou, keď otec prednášal náboženskú modlitbu.

,,Amen," zborovo sme s mamou a otcom povedala, rukou spravila kríž od čela na srdce a ruky spojili. Nakoniec sme si sadli za stôl a jedli polievku s hríbami.

Po jedle som vstala s ospravedlním a odkráčala do mojej izby. Nechcela som už byť v spoločnosti môjho otca, ktorý mi počas večere posielal vražedné pohľady. Zamkla som dvere od mojej izby a oprela sa o ne. O pár minút na to som sa od nich odlepila a sadla si na posteľ. Pozrela som sa na darček od Bena a jemne som ho zobrala do ruky. Opatrne som zdvihla viečko a nakukla dnu. To, čo som uvidela na jej dne, mi vyrazilo dych. Zobrala som to pomedzi prsty. Bol to strieborný prívesok na krk a na ňom visela strieborná americká futbalová lopta, na ktorej bolo číslo 24. Také číslo, ktoré bolo na Benovom drese. Od dojatia som sa rozplakala a určite som si rozmazala svoj dokonalý make-up, na ktorom som pracovala skoro pol hodiny.

Rýchlo som zobrala mobil do ruky a vytočila Benove číslo. Zdvihol mi po treťom zvonení a ozval sa svojim mužským a chrapľavým hlasom.

,,Áno, Holly?"

,,Je to prekrásny darček a moc ti zaň ďakujem. Ani si ho nezaslúžim," ozvala som sa natešene a usmievala sa do telefónu. Počula som z jeho strany tichý povzdych.

,,Som rád, že sa ti môj darček páči a dúfam, že ho budeš nosiť každý deň. Ale teraz vchádzam do môjho rodinného domu na večeru, preto musím končiť. Zavolám ti zajtra, dobre?"

Prikývla som „Dobre, tak ahoj." Rozlúčila som sa s ním.

,,Ahoj, princezná. A dobrú noc," poprial mi a zložil. Vzdychla som si a s úsmevom spadla do periny. Pridržiavala som si prívesok pred očami a stále nemohla uveriť, že toto budem nosievať každý deň.

Prečo je to medzi nami také komplikované?
Mala som samé otázky v hlave a žiadne odpovede na ne. Je to pre mňa mätúce.