Láska v utajení ✔

štyridsiata štvrtá kapitola

H O L L Y

Ráno ma zobudila slnečné lúče, ktoré vychádzali spoza mrakov. Mohla som sa usmiať, ale len na krátko. Prešla mnou bolesť, ktorá sa usadila v mojej hlave. Nechcelo sa mi vstať z postele, ale kvôli tej bolesti som tak urobila a zamierila do kúpeľne. Chvíľu som sa nepozerala na svoj odraz v zrkadle, keď som hľadala v šuplíku tabletky na bolesť, ale tie som nevedela nájsť, preto som sa rozhodla ísť do kuchyne.

Očkom som sa zadívala na svoj vzhľad a šokovane som sa naň pozerala. Nedokázala som sa pohnúť. V zrkadle som videla dievča, ktoré bolo totálne zničené. Malo veľké kruhy pod očami, akoby nespalo už niekoľko dní. A bola to pravda. Vlasy mala strapaté, neučesané, smerovali na všetky strany sveta. A najviac ma šokovali oči, ktoré boli bez známky života. Boli ako ľad - plné bolesti a smútku. Toto som nebola ja. Je ťažké zabudnúť.

Ale keď som tak rozmýšľala nad svojou budúcnosťou, uvedomila som si, že do môjho života už viac nebude patriť Ben. Už dávno budem manželkou Ethana. Každý človek má nejaké predstavy o budúcnosti, či už blízkej, alebo ďalekej. Môžem si povedať miliónkrát, že nebudem myslieť dopredu. Nemožné.

Predstavy a sny sú nezastaviteľné a my sa im poddáme tak či onak. Nehovoriac o spomienkach...nedá sa im uniknúť. Stačí pár pohárov vína, alebo slabšia chvíľa a hrádza, ktorú si vybudujem, sa mi pomaly zosypáva. A to vďaka prasklinám, ktoré tam vždy boli.

Nakoniec som sa rozhodla, že nebudem rozmýšľať o svojej budúcnosti. Od tej aj tak nikdy neviem očakávať žiadne milé prekvapenie. Umyla som si tvár, utrela do uteráka a vyšla z kúpeľne. Tentoraz som sa pohla do kuchyne, na prahu dverí som však zastala. Na zemi neboli žiadne zvyšky môjho včerajšieho vystrájania.

Asi to upratala mama. Určite bola z toho vystrašená a nevedela čo je so mnou. Čudovala som sa, že moja mama všetko prijala v poriadku. Vedela som, že všetko je pre ňu ťažké, zvlášť v tejto dobe, keď prežíva a žije s chorobou. Nahrnuli sa mi do očí slzy, keď som si na to pomyslela.

Nikto ma nebude chcieť vypočuť, ako to robia len mamy. Otec sa zase do seba uzatvorí a bude naďalej pracovať tak, ako predtým. Táto rodina sa rozpadne a ja s ňou. Kvôli bolesti zo straty Bena, ale možno aj mamy, keď príde na ňu čas. Ale kedy to bude? O rok? O dva roky? Kedy presne ju stratím nadobro?

Mama bola pre mňa očarujúca osoba, ktorá mi dokázala dobre poradiť, keď som sa nevedela rozhodnúť, alebo ma v danej situácii len objať, aby som cítiť jej lásku, ktorá ňou prechádza na mňa. Milovala som ju, a nechcem ju kvôli chorobe stratiť. Ale každá osoba v tomto svete musí stratiť niečo najcennejšie, aby vedela pochopiť zmysel života.

Ja som už dávno pochopila, že keď sa bezhlavo zamilujete do nejakého muža, s ktorým chcete byť do konca života, tak sa to môže kedykoľvek zvrtnúť a váš vzťah tak zničiť. To presne bolo aj na chate, keď som sa vyspala s Ethanom, Ben to videl a vykričal mi, že ma nikdy v živote nechce vidieť. Vtedy to pre mňa bola rana pod pás.

Netrvalo dlho, a ja som pocítila na ramene jemný dotyk. Pozrela som sa a myslela si, že to bude Ben. Aká naivná som bola. Namiesto neho pri mne stála mama. Slabo sa na mňa usmievala a kývla mi hlavou, aby som si sadla na stoličku. Aj som to spravila. Pohla som sa k barovej stoličke, a keď som si na ňu sadla, povzdychla som si. Za ten čas, mama zapla kávovar a pripravila dve šálky. Celou miestnosťou prechádzala vôňa mletej kávy a tichý zvuk stroja, kvôli ktorému sme obe mlčali.

Keď bola káva hotová, mama ju naliala do šálok. Kocku cukru potom hodila do oboch z nich. Zobrala šálky a jednu mi podala. S úsmevom som jej poďakovala, ale úsmev ihneď zmizol, keď som odpila a na mojom jazyku sa roztopila tá chuť, ktorá dodávala do môjho tela energiu a odvahu na terajší rozhovor. Keď sme si sadli za jedálny stôl pre desiatich ľudí, vládlo medzi nami ticho. Nevedela som ako začať, ale po niekoľkých minútach to bola práve mama, kto prehovoril prv.

,,Vieš mi povedať, čo sa deje?" spýtala sa tichým hlasom. Pozerala som sa do šálky kávy, a potom som premiestnila pohľad na ňu. Uprene sa na mňa dívala a trpezlivo čakala na moju odpoveď. Pred ňou som nevedela klamať. Verila som jej. Povzdychla som si a pozrela sa na svoje ruky, ktoré sa mi zohrievali vďaka teplému nápoju v pohári. Ani som si neuvedomila, aká mi je v skutočnosti zima na ruky.

,,Ben...my...my sme sa rozišli. Vlastne nie. Bolo to krutý rozchod, na ktorý neviem zabudnúť," napokon som sa ozvala.

,,Čo sa stalo?" spýtala sa. ,,Keď mi to povieš, uľaví sa ti. Ver mi, dcérka. Veľmi ťa ľúbim, ale nechcem, aby si sa trápila kvôli nejakému chlapcovi, ktorý za to pravdepodobne ani nestojí."

Pozrela som sa na ňu a videla v jej očiach pochopenie. Túto mamu som ľúbila a nechcela by som ju stratiť, ale kvôli nejakej chorobe ju stratím nadobro. Navždy. Držala som v sebe slzy, inak by som sa pred ňou rozplakala. Nakoniec som sa nadýchla, aby som pokračovala v rozprávaní. Poviem jej všetko. Nechcem pred ňou nič tajiť.

,,Bol to úžasný deň, mama. Silvester bol naozaj úžasný, až kým som sa nezobudila na druhý deň," prehltla som hrču, ktorá mi kotvila v krku, ,,a keď som si uvedomila, čo sa stalo, už bolo neskoro. Keď som sa pozrela na druhý bok postele, všimla som si, že to nebol Ben, ale Ethan. Chápeš tomu, mama? Vyspala som sa s jeho bratom, s ktorým som nechcela mať nič spoločné a nakoniec sa nám to nepodarilo. Bola som vystrašená a zmätená. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť, ale keď si to uvedomil aj Ethan, ktorý sa zobudil, bol tiež taký šokovaný ako ja. Netušila som, čo som robila v tú minulú noc, ale určite to muselo byť niečo, čo ma prinútilo vyspať sa s ním. Najväčšia bolesť prišla, keď nás Ben uvidel.“ Počula som, ako mama zadržala dych. ,,Mala som slzy v očiach, ale on sa mlčky obrátil a odišiel. Možno prešlo niekoľko hodín, keď sa vrátil, to sme všetci sedeli v obývačke. Vtedy som videla v jeho očiach zúrivosť. Jednoducho chytil Ethana za košeľu a pred chatou ho začal biť. Bránila som mu v tom, ale potom začal kričať, že nenávidí Ethana a mňa nechce v živote vidieť. Potom sa zdržal na chate ešte jeden deň. Odišiel skôr. Vedela som, že odišiel kvôli mne. Inak by tam ostal dokonca nášho výletu. Odvtedy som ho nevidela a nepočula. Nedvíha mi ani telefón...Akoby neexistoval." Posledné dve slová som zašepkala, lebo som si neuvedomila, že pred mamou plačem. Mama ma cez stôl chytila za ruku a stisla ju.

,,Viem, že je to pre teba ťažké, zlatko, ale daj mu čas, aby si to sám vyjasnil... Možno aj on má problém sa s tým vyrovnať. Daj mu čas a čas všetko vyrieši," povedala.

,,Ja neviem, mama. Je mi ľúto čo sa medzi mnou a ním stalo a chcem, aby sme to teraz vyriešili. Nič iné nechcem. Trápim sa kvôli nemu," zašepkala som.

Mama mi stisla ruku a povzbudila ma úsmevom. ,,Tak sa netráp. Skús sa s tým nejako zmieriť a počkať, keď sa on sám ozve. Skús si vyjasniť ďalšie veci okolo seba. A potom to bude lepšie."

Povzdychla som si. Moja mama mala pravdu. Mala by som mu dať čas a počkať, kým on sám zavolá.

Čo keď už nechce riešiť čo sa stalo medzi nami a jednoducho chce začať odznova? Mala by som to spraviť to isté ako on? Zabudnúť a začať od začiatku?

Možno budú vo mne nastálo tie praskliny a boľavé miesta, ale možno začnem vnímať svet oveľa inak, ako cez ružové okuliare, ktoré som nosila počas toho ako som chodila s Benom. Neľutujem naše chvíle, ktoré sme strávili spoločne v posteli alebo kdekoľvek. Vždy ich budem mať v sebe. Hlboko v srdci schované. Mojom mysľou prešla len jediná veta.

Zbohom, Ben.

Pozrela som sa na mamu a prikývla som. Urobila som, čo som mohla. Život je jednoducho taký. Musíme pochopiť, že raz niekoho ľúbime, ale ublíži nám, no musíme mu odpustiť a nechať ho ísť. Ale zato, na jeho miesto príde niekto, kto nám vylepší deň a oživí vašu dušu a úsmev, ktorý bol zabudnutý.