Láska v utajení ✔

dvadsiata piata kapitola

Kapitola je venovaná dokonalej autorke: BajaDolce, ona si to zaslúži, lebo si splnila svoj sen. ❤❤ gratulujem ti a budem ďalšie tvoje knihy kupovať, keď vydáš, samozrejme. 😂❤ dvoch ďalším autorkam venujem túto kapitolu: peetka, soncika. ❤❤ užite si ju. ❤❤
~~~~

Po troch úžasných dňoch plných sexu, Ben musel začať opäť chodiť na tréningy.

Jeden deň sa ma aj rozhodol zobrať so sebou. Vraj aby som bola pri ňom, keď sa niečo pokazí. Nenamietala som, pretože ho chcem konečne vidieť v akcií a toto bola príležitosť. Mala som na sebe vysoké zimné topánky. Teraz som bola pár centimetrov vyššia, ale stále drobná oproti Benovi. Kráčali sme bok po boku na štadión, kde má tréningy. Strašne som sa tešila na to, keď ho uvidím v drese. Vošli sme dovnútra a kráčali na chodbe, ktorá bola osvetlená, takže som mohla vidieť, že sa blížime k dverám. Zastali sme pred nimi a Ben sa na mňa otočil.

„Počkaj tu na mňa, dobre? Moji spoluhráči ani len netušia, že si tu dnes so mnou. Som si istý, že by tvoju prítomnosť uvítali, no vieš..." ukázal na dvere, „budeme sa prezliekať."

Naposledy ma pobozkal na pery a zmizol vo vedľajšej miestnosti. Oprela som sa o stenu a trpezlivo čakala. Neprešlo ani desať minút, keď sa Ben objavil vedľa mňa. Mal na sebe červený americko-futbalový dres s číslom 24 a s jeho priezviskom na opačnej strane, biele nohavice, na ktorých boli červené pásiky po bokoch a v ruke držal bielu prilbu.

„Podľa tvojho výrazu súdim, že vyzerám úžasne," zabával sa nad mojím výrazom. Snažila som to nedávať najavo, že vyzerá na zožratie, čo sa mi očividne nepodarilo. Prehltla som sliny, ktoré sa mi nahromadili v ústnej dutine a pozrela naňho. Mal na perách veľký úškrn, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. Potriasla som hlavou.

„Aha, koho tu máme! Ben, to je tvoja nová čajka?" s úškrnom k nám pristúpil vysoký chalan oblečený v rovnakom drese, aký mal na sebe aj Ben. Ben naňho zazrel a zamračil sa.

„Sklapni, Jeffrey! Láskavo sa nenarážaj do mojej priateľky," vražedne sa naňho zahľadel. Chytila som Benovu ruku a dotykom som sa ho snažila upokojiť. Podarilo sa mi to, lebo jeho výraz sa zmenil, keď sa na mňa pozrel. Prebodla som Jeffreyh nahnevaným pohľadom.

„Len pokoj Ben. Som v poriadku."

„Veď ťa práve urazil! Ako mám byť pokojný?" hovoril cez zaťaté zuby. Nakoniec sa chalani rozhodli, že nás nechajú osamote, preto zmizli za rohom. Ostali sme obaja sami na jednej chodbe, pozerajúc si do očí.

„Budeš sedieť na tribúne a povzbudzovať ma?" opýtal sa so spokojným úsmevom. Prikývla som a pohladila ho po líci.

„Samozrejme," odpovedala som a pobozkala ho. Opätoval mi bozk a neskôr sme vykročili ruka v ruke po chodbe k štadiónu. Keď som vystúpila z chodby a naskytol mi pohľad na veľký štadión, moja sánka padla až niekam na zem. Celé ihrisko malo niekoľko kilometrov štvorcových, na oboch stranách ihriska boli veľké niekoľko metrové brány, ktoré vyzerali ako vidly, len boli namaľované na modrú farbu. Tak ako na tribúne boli namaľované sedadlá. Bolo tu čarovné. Vyrušil ma z pozorovania Benov hlas.

„Ja idem k svojmu družstvu. Ty si môžeš kdekoľvek sadnúť, len aby som ťa mal na očiach, dobre princezná?" Pozeral sa na mňa intenzívne. Skoro sa mi roztriasli kolená od jeho sivomodrého pohľadu.

Prikývla som a usmiala sa.

„Jasné, pokojne choď. Ja budem tu sedieť pozorovať ťa pri hre. Dúfam, že nič nevyvedieš," zažartovala som a podišla bližšie k jeho telu. Pobozkala som ho na jeho plné pery. Široko sa usmial, no moju ruku stále nepúšťal.

„Nemusíš sa obávať," odpovedal, obrátil sa mi chrbtom, a rozbehol sa k družstvu, ktoré dávno čakalo už len naňho. Sadla som na tribúnu v strednom rade, aby som mala výhľad na celé ihrisko. Videla som, ako Ben pribehol k svojmu družstvu. O niečom diskutovali, hlasno pokrikovali, akoby boli v nejakom boji a potom si dali ruky na seba a vykríkli. Nepočula som nič zrozumiteľne, ale počula som ako vykríkli: „Beacon Hills!"

Hráči sa rozpustili po štadióne a zastali na svojich miestach. Ben stál v strede ihriska spolu s jeho protihráčom, ktorý mal na drese číslo 18. Nemali na hlavách žiadne prilby, ale z diaľky som si všimla, že sa o niečom rozprávajú. Potom si podali ruky a dali na hlavy prilbu, zaujali svoje miesta a tréner zapískal. Hra sa mohla začať. Ben ako prvý chytil loptu do rúk a rozbehol sa. Zrážal na zem každého protihráča, ktorý mu stál v ceste.

Zaujate som pozorovala jeho beh a postavenie tela. Protihráči za ním bežali a snažili sa ho zastaviť. Ale bolo už neskoro a Ben pribehol k bráne a prehodil loptu ponad ňu. Benovi hráči vykríkli od šťastia. Usmievala som sa od ucha k uchu, keď mu každý jeden spoluhráč nadšene búchal po chrbte, že spravil dobrú prácu a chválili ho. Sedela som na sedadle a pozorne sledovala ďalšie kolo tréningu. Po tretej výhre im tréner niečo im hovoril, a chalani začali bežať okolo ihriska.

Všimla som si, že Ben sa niekoľkokrát pozrel mojím smerom pri behu. Preto som sa usmievala ako slniečko.

Keď skončili s behom, tak ma zavolal k sebe, preto som sa zdvihla z celkom nepohodlného sedadla, na ktorom som doposiaľ sedela, a odkráčala smerom k nemu.

„Tak? Čo hovoríš na našu výhru?" spýtal sa, keď sme kráčali po chodbe k šatni, v ktorej sa už Benovi spoluhráči dávno prezliekali. Mykla som plecom a usmiala sa, keď ma prebodol povýšeneckým pohľadom. Neodkázala som sa schuti nezasmiať.

„Bolo to výborné. Si neskutočne talentovaný," povedala som nakoniec, keď sme zastali pred zatvorenými dverami. Obrátil ku mne hlavu. Na tvári mu sídlil spokojný úškrn. Povedala som mu presne to, čo chcel už od začiatku počuť.

„Tak to som rád. O chvíľku sa vrátim. Len sa prezlečiem a ešte pôjdeme do posilňovne." oznámil mi a zmizol za dverami. Ani som nestihla odpovedať. Vrátil sa o pár minút a mal na sebe staré oblečenie a v ruke držal tašku s vecami. Chytil ma pravou rukou a spolu sme kráčali do posilovne neďaleko štadióna. Vonku bola zima. Kabát som si hneď pritiahla bližšie k telu.

„Je ti zima?" opýtal sa, keď si všimol, že som si kabát zazipsovala až k brade. Prikývla som. Ben ma vtiahol do objatia. Sálalo z neho teplo, preto som zatvorila oči a užívala si túto chvíľku. „Už ti je lepšie?"

Prikývla som do jeho hrude. „Omnoho lepšie. Ďakujem."