Láska v utajení ✔

desiata kapitola

Nešla som na večeru, lebo aj napriek tomu, že som pociťovala hlad, nedokázala som nič zjesť. Po asi hodine mi niekto zaklopal na dvere a vošiel dovnútra aj bez môjho súhlasu. Bola som otočená chrbtom a danú osobu som nevidela. Ale dýchanie a kroky k posteli mi prezradili, že osoba sa ku mne blíži a určite odo mňa niečo chce.

Otočila som hlavou nabok a uvidela som mužskú postavu, ktorá si následne aj sadla na druhú stranu postele. Obrátila som sa celým telom, takže som teraz hľadela na Ethana.

Na tvári mu sídlil neutrálny výraz, ale v očiach som si všimla obavu a akýsi nepokoj. Zaskočilo ma, že mal na sebe oblečený oblek. Čierne nohavice, biela košeľa bez kravaty a čierne sako. Vlasy mal dokonale upravené, vyžaroval z neho luxus a bohatstvo.

Neusmiala som sa naňho, pretože som po jeho spoločnosti teraz netúžila. Nemala som náladu ani naňho, ani na jeho hlúpe reči. Ticho prerušovalo len naše hlasné dýchanie, a po pár minútach sa rozhodol prehovoriť.

„Si nahnevaná," skonštatoval. Prešlo len pár sekúnd, keď som sa rozhodla prehovoriť aj ja.

„Nie som na teba nahnevaná. Sme nútení žiť spoločný život, aj keď obaja vieme, že nemáme nič spoločné. Všetko nám naplánovali rodičia a nie my sami. Toto nie je správne. Od začiatku som s tým nesúhlasila."

Zahľadela som sa mu do očí a čakala na jeho reakciu. Sklonil hlavu pozerajúc sa na svoje ruky, a potom opäť na mňa. Zaskočilo ma, že som mu v očiach objavila ľútosť.

„Nie si sama, ktorá z rozhodnutiami našich rodičov nie je spokojná. Aj ja som nútený oženiť sa, a ver mi, keď vravím, že som to rozhodne nemal v pláne. Keď som zistil, že môj a tvoj otec majú medzi sebou obchod a podpísanú zmluvu, musel som sa uvoľniť a upokojiť hnev. Aj tak mi to nepomohlo. Musel som ťa požiadať o ruku. Prepáč, že ti chcem pokaziť život a plány. Videl som, ako si sa pozerala na môjho brata. Viem, že medzi vami niečo je. Dovoľujem ti to, pretože aj ja mám svoj vlastný život a priateľku."

Počula som dobre? Priateľku? Akú priateľku?

„Čože? Akú priateľku? Ako dlho ste spolu?" spýtala som sa stále zmätená a šokovaná z tejto informácie.

„Dva roky," odvetil jednoducho.

„Ako sa volá?"

„Alica."

„Pekné meno."

„Keby si ju spoznala, určite by z vás boli priateľky," usmiala som sa. „Máš nádherný úsmev, uvedomuješ si to?" Pozeral sa na mňa svojimi modro-sivými očami, v ktorých som videla iskry šťastná a lásky, ktorú prechovával k vopred zmienenej dievčine.

„To nehovor. Nerada sa usmievam," odpovedala som rázne.

„Prečo?"

„Otec ma vždy učil, aby som bola vážna za každých okolností. Preto."

„Aj tak si myslím, že ti úsmev pristane. Ver mi, Holly. Možno som hlúpy, no nie som slepý." Vstal z postele a odkráčal k dverám, no ešte predtým, akoby vyšiel z „mojej" izby, sa posledný krát otočil mojim smerom.

„Neber všetko, čo ti povie tvoj otec, vážne. On nikdy nezistí, aké je to byť spútaný. Buď slobodná. Si predsa dospelá žena." povedal a venoval mi jemný úsmev. Potom sa vyparil z hostinskej izby a zanechal za sebou svoju kolínsku.