Only One Year

1. kapitola

"Páni," vydýchla som a potom už len mlčky obdivovala krajinu, ktorou sme prechádzali. Tak, som tu a plním si svoj sen. Anglicko na celý rok.
Krajina sa pomerne rýchlo menila, no aj keby bola stále rovnaká, fascinovala by ma. Nervózne som sa usmiala na dievča sediace vedľa mňa. Doteraz spala, takže som nemala šancu sa s ňou porozprávať.
Hoci miesto, na ktoré sa chystáme nie je veľkolepý Londýn, moje šťastie by mohlo byť sotva väčšie. Srdce mi divoko a splašene bilo. Tešila som sa, nesmútila som. Smútok, ten príde až neskôr.
Zamyslene som bubnovala prstami po skle. Stihnem za ten rok navštíviť Londýn? Naše mesto síce bolo od Londýna veľmi vzdialené, ale ak budem mať šťastie na milú hosťovskú rodinu, možno nás do Londýna aj vezmú.
Auto zastavilo a to ma vytrhlo z mojich myšlienok. Sme tu, opakovala som si neustále a cítila som sa ako mal dieťa počas Vianoc. Nedočkavo som otvorila dvere a vystúpila.
Stála som pred klasickým anglickým domom zariadeným do vidieckeho štýlu. Záhradka bola pekne upravená a ja sama som už seba videla, ako v horúci deň odpočívam v altánku.
Dom vo mne vzbudil dobrý pocit, pocit rodiny, a ak som aj mala nejaké obavy, vyparili sa.
Muž z agentúry menom Rudolf vystúpil z auta a prebehol po štrkovej cestičke až ku dverám. Tam zazvonil, dvere sa otvorili, no nevidela som, kto tam stojí. Rudolf sa ujal slova.
Obrátila som sa na moju spoločníčku a po novom aj niečo ako sestru. Bola veľmi pekná, merala niečo vyše meter sedemdesiat, mala hnedé, hodvábne vlasy a dokonalú postavu. Usmievala sa a ja som hneď pochopila, že budeme kamarátky.
Predstavila som sa jej a povedala, z akej krajiny pochádzam. Že o Slovensku nikdy nechyrovala ma neprekvapilo, no skôr, než sa začala vypytovať na podrobnosti, som sa na ňu opýtala ja.
Vysvitlo, že sa volá Rosario, ale je rada, keď jej hovoria Rosa. Pochádza zo Španielska a rovnako ako ja má pätnásť rokov. Šestnástku ale dosiahne už vo februári, hoci ja si musím počkať až do mája.
Spoza mrakov konečne vykuklo septembrové slnko a obe nás ožiarilo. Automaticky som prižmúrila oči.
Zrazu Rudolf odstúpil a my sme sa pozerali do tváre našej novej hosťovskej matky.
Bola to blondína nižšej postavy, trochu okrúhla. Líca mala ružové a na tvári obrovský úsmev.
Okamžite nás obe objala a začala niečo drmoliť po anglicky tak rýchlo, že sme si len s Rosou vymenili prekvapené pohľady. Keď pochopila, že nerozumieme, milo sa usmiala a spomalila.
"Aká bola cesta?" spýtala sa jednoduchú vetu, ktorej som aj ja s mojou chabou angličtinou rozumela.
"Vynikajúca," odvetili sme s Rosou naraz a usmiali sa na seba.
Rudolf sa s nami rozlúčil, stručne nás oboznámil s inštrukciami, ktoré sme si vypočuli snáď po tisíci raz, a potom odišiel. Rudolf bol Čech, aj preto mi bol bližší ako Rose. Usmiali sme sa naňho a potom sme sa otočili na našu novú mamu.
"Som Erica," predstavila sa milo.
"Ema," odvetila som a bola vďačná, že mám relatívne medzinárodné meno. Aj Rosa sa predstavila a práve v tom okamihu z domu vyšiel muž. Dovtípila som sa, že to bude môj hosťovský otec.
Bol vysoký a mal jemné strnisko, a hoci z diaľky vyzeral prísne, hneď ako podišiel bližšie, zbadali sme jeho smejúce sa oči. Predstavil sa ako Ed, Ericin manžel.
Erica a Ed nás voviedli dnu do domu. Hral rodinnou atmosférou, bol veľmi vzdušný a útulný. Musela som sa pousmiať, bolo to lepšie, než som čakala.
Na schodoch čosi zašramotilo a ozvalo sa jemné cupitanie. Potom sa objavilo malé, asi šesťročné dievčatko s blond vláskami a tvárou anjela. Vydesene na nás hľadela veľkými hnedými očami.
"Toto je Evelin, naša dcéra," predstavila ju Erica s úsmevom a Evelin jej skočila do náručia.
"Koľko máš rokov, Evelin?" spýtala sa jej Rosa jemne. Evelin vystrčila do vzduchu rúčku s piatimi prstami. Rosa sa zasmiala.
"Zabudla si hovoriť, Evelin?" láskyplne ju štipla do líca Erica. Evelin len pokrútila hlavou.
"Hanbí sa," vysvetlila nám, keď Evelin odišla do svojej izby.
"Máte ešte okrem nej aj nejaké iné deti?" zaujímala som sa. Erica prikývla.
"James má osemnásť a teraz študuje na Oxforde," prezradila a v hlase neskryla pýchu. Oxford, to teda bolo naozaj niečo.
"Páni, tak to mu gratulujem," hvizdla som. Erica sa vďačne usmiala, no vzápätí spozornela.
"Určite už chcete vidieť vašu izbu... Ed, poď sem! Vynes dievčatám hore kufre!"
S Rosou sme chceli namietnuť, že to nie je potrebné, no Ed sa už teperil s našimi kuframi hore schodmi.
Cestou nám Erica rozprávala. "Jamesova izba je prázdna, to áno, ale nebojte sa, tam spať nebudete. Určite by ste sa necítili komfortne v takej vyslovene chlapčenskej izbe... No, tuto to je. Čo na to vravíte?"
Vstúpili sme do izby. Mala obyčajné, biele steny a bola priemerne veľká. Boli v nej dve postele s farebnými prikrývkami a pri nich drevené nočné stolíky. Dva písacie stoly a skriňa. Vyzeralo to oveľa lepšie, než som očakávala.
"Úžasné," vydýchla som. Rosa sa s hlasitým výkrikom vrhla na posteľ. Erica sa smiala a dívala sa na ňu.
"No, my vás necháme, nech sa udomácnite. O hodinu je ale večera, tak prosím, nemeškajte," uprela na nás prosebný pohľad, potom sa usmiala a odišla.
Kufor som si vyložila na posteľ a na nočný stolík začala vykladať veci, ktoré som považovala za dôležité - mobil, obľúbená knižka... Laptop si neskôr vyložím na stôl. Opatrne som vytiahla balíček z novinového papiera a vybrala odtiaľ fotku, ktorú som si položila na nočný stolík. Bola asi tri roky stará a bola som tam ja, moji rodičia a o rok mladší brat Martin.
"To je tvoja rodina?" spýtala sa Rosa a ukazovala na fotku.
Prikývla som. " Áno."
"To je tvoj brat?" spýtala sa znovu.
"Áno," potvrdila som. "Volá sa Martin."
Prikývla, chvíľu nič nehovorila a len sa dívala do prázdna.
"A čo tvoja rodina?" spýtala som sa.
Len sa na mňa dívala, nič nehovorila a ja som začala nadobúdať nepríjemný pocit, že som načala zlú tému. Potom Rosa vytiahla fotografiu a položila ju na nočný stolík. Očkom som na ňu pozrela. Na fotografií bola staršia žena so šedivými vlasmi.
"Tvoja mama?" spýtala som sa, hoci na jej mamu bola pristará, no nechcela som ju uraziť.
"Nie," pousmiala sa, no jej oči zostali smutné. "Starká."
"Aha," povedala som, lebo ma vlastne ani nič iné nenapadlo. Nechcela som sa pýtať viac, cítila som, že to nebude nič príjemné.
Otočila sa na mňa s úsmevom na perách. "Žijem len s ňou. Moji rodičia sú už na druhom svete."
Nedokázala som nič povedať, a tak som na ňu len hľadela. S odhodlaním pokračovala.
"Stalo sa to, keď som mala päť... Starká je na mňa veľmi dobrá. Nič mi nechýba, naozaj. Som ako každá iná."
"Mhm," prikývla som, no vzápätí by som sa bola najradšej prefackala. Ona mi tu rozpráva svoj životný príbeh, a ja sa zmôžem len na hlúpe mhm!
"To je mi ľúto," povedala som, aby som zachránila situáciu.
"To nemusí," veselo sa usmiala. "Som úplne normálna, vážne."
A mala pravdu. Bola plná energie, a nezainteresovaný človek by ani nezistil, že jej niečo chýba.
Ale chýbalo, nech vravela čo chcela.