Mafián

18.

🚧🚧🚧
Cesta do školy:
Tak ako každé ráno som išiel cez park do školy. Áno bola to síce dlhá cesta ale vždy som tu videl psíčkarov čo ma naplnilo šťastím. Už ako malý chlapec som chcel psa... Ale otec mi ho nedovolili. Mama je na nich alergická takže som vlastne celé detstvo trpel sám s nudnými hračkami. Čo asi môže robiť JungKook? Hmmm čo sa dá robiť vo väzení?

Pohľad Jungkooka:

Zhruba pred hodinou tu bol moj právnik s ktorým som musel podpisovať nejaké papiere. Bolo ich hrozne veľa nechápem ako sa mu mohli zmestiť do toho kufríka či čo to mal. No jedno viem jediné čo som potreboval boli jeho dve perá. Samozrejme ,že som mu ich veľmi nenápadne zobral. Potrebujem ich aby som mohol uniknúť z toho prekliatého miesta. Zvalil som sa na zem s tým ,že som začal hrať epileptický záchvat. Nerobil som to prvý krát takže vedel som to zahrať až moc presvedčivo. Väzeň ktorý mal oproti mne celu začal kričať na policajta ,že sa mi niečo stalo.

Policajt odomkol celu a vošiel do vnútra. Opatrne sa ku mne zohol a pre istotu mi preskúmal tvár. Akurát keď išiel zobrať vysielačku do ktorej chcel na 100% niečo povedať vybral som si opatrne pero z vrecka. Zabodol som mu ho do krku a prikryl som mu rýchlo ústa mojou rukou aby bol čo najtichšie. Postavil som sa zo zeme, opatrne som ho položil na zem a zobral som mu kľúče ktoré boli moja jediná nádej ako sa dostať odtiaľto von. Upokojilo ma ,že som konečne mohol niekoho zabiť. Bol to kurva príjemný pocit.
Tichými krokmi som sa vydal ani sám neviem kam...

Zhruba po 15 minútach som vošiel do nejakej kancelárie. Predpokladám,že bola toho už mŕtveho policajta. Na malom gauči bolo hodených niekoľko uniforiem policajných. Vyzliekol som si svoj väzenský outfit a prezliekol som sa do policajnej uniformy. Čakal som že to tam bude viac policajtov strážiť.

Pohľad Taeho:

Znudene počúvam učiteľkin výklad o tom ako je dôležité komunikovať s ľudmi. Áno práve mám hodinu ktorú z duše nenavidim. Je to psychológia. Mám pocit ,že každú chvíľu zaspím. Toto sa vážne nedá počúvať.

Ja: Čo keby ste hovorili niečo zaujímavejšie?

Učiteľka: TaeHyung chceš to skúsiť za mňa?!

Ja: Nemám s tým problém.

Učiteľka; No prosím.

Jej pohľad stál za to. Chvíľu som si myslel ,že ma prerazí cez stenu.

Ja: Poviem Vám to skrátene vy trubky... Keď nebudeš komunikovať vo svete s ľudmi tak budeš ešte väčšia trubka ako si teraz a stratíš sa vo svete. Hotovo.

Pozrel som sa na učiteľku a nahodil som svoj uštipačný úsmev. Vyzerala tak ako keby ju išlo roztrhnúť od nervov. Chcela aby som to vysvetlil? Chcela. Tak nechápem čo sa tak tvári.

Učiteľka: Po hodine ťa chcem vidieť v mojom kabinetu TaeHyung.

Zase budem počúvať jej dlhé básnické výklady ktoré mi aj tak nič do života neprinesú... teda prinesú mi nekonečnú únavu kvôli tomu. Niekedy by som jej najradšej zalepil ústa a hodil ju do pivnice. Ach... Keby je tu Kook tak by to určite spravil. Chýba mi.
Chcelo sa mi plakať a kričať... Ale nemohol som... Radšej som to celé tie dni dusil v sebe. Je to tak lepšie ako niekomu povedať: Ahoj... Chýba mi moj únosca ktorý je nájomný vrah a zároveň mafián.
Predstavte si ako by sa ľudia tvárili. Zatvorili by ma na psychiatriu. Keď tak rozmýšľam doma som sa neukázal dlho... dosť dlho. Ani tam nechcem ísť. Vyhovuje mi JungKookov domov. Síce je veľký a za deň sa tam stratím aspoň 3 krát ale konečne som bez rodičov. Moji rodičia ma až moc často kontrolovali. Áno som ich jediné dieťa ale niekedy to vážne preháňali. Poznajú vôbec osobný priestor?

Prepáčte za chyby.