Mafián

14.

Niekto z neho vystúpil ale ani za boha som nevedel zaostriť zrak. Jediné čo viem je ,že toho vlčiaka strelil a prestal ma hrýzť.

Moj záchranca ma naložil do auta a vybrali sme sa smerom neviem kam. Oči som mal zatvorené a zrýchlene som dýchal. Nemal som síl sa už ďalej pohnúť.

Ja: Si to ty JungKook?

Yoongi: Nie

Ja: Y-Yoongi? Čo tu robíš? Veď ťa mohol zabiť aj Kook aj ten druhý.

Nechcel som hovoriť prezývku toho nájomného vraha. Smial by sa mi.

Yoongi: Zachraňujem ti zadok...Ach... proste mi chýbaš Tae... nedokážem byť bez teba. Si moje svetlo v tme...Nedokážem bez teba fungovať.

Sám neviem čo som mal povedať... ale nechcel som mu zraniť city.

Ja: Hrozne ma bolí tá moja Yoongi... Mali by sme ísť za Kookom.

Yoongi: JungKook je mrtvý.

Ja: Č-čo?!

Pohlad Yoongiho:

Priznávam sa ,že som si to vymyslel aby som mohol byť s Taem. Predsa len ja a on patríme k sebe. JungKook a Tae sa k sebe absolútne nehodia. Proste sú to protiklady. JungKook je psychopat a Tae je nežná kvetinka ktorá mi tu teraz plače.

Yoongi: Tae prosím ukľudni sa.

Ja: A-Ako sa mám kurva u-ukľudniť?!

Začalo sa mi dosť blbo dýchať a po niekoľkých minútach upadol do bezvedomia. Počul som len Yoongiho hlas ktorý na mňa kričal.
•*•*•*•*
Už hodinu sedím zamknutý v izbe s uslzenymi očami. Yoongi sa stále snaží dostať do izby ale ja to ignorujem. JungKook nemohol len tak zomrieť.... proste nemohol... neverím tomu. Nemám síce žiadny dôkaz že žije... ale jeho by nikto nedokázal zabiť...

Vybral som si z vrecka mobil a vytočil som jeho číslo.... keď mi už tretí krát zrušil hovor tak som sa na to vykašľal. Mobil som tak položil položil aby mi bol rovno oproti. (Idk ako to mám opísať)
Začal som si potichu spievať a po tvári mi čo raz viac sĺz tieklo. Možno by som sa mal porozprávať sám so sebou ako ma to učila moja babička. Ale aspoň by som sa mal porozprávať s kookom ktorý je mrtvý.Zhlboka som sa nadýchol a zotrel som si slzy.

Ja: Um JungKook-ah... j-ja neviem kde za-začať... Neviem ako si...umrel...Ale určite to bolelo...Moc mi chýbaš JungKook-ah vieš o tom ,že?

Znovu mi stiekli slzy po tvári ale snažil som sa to ignorovať.

Ja: Pamätáš si na naše prvé stretnutie? Hrozne si ma vystrašil... no teraz by som dal za to všetko aby som ťa mohol znovu vidieť a pobozkať tvoje jemné pery... Hmmm alebo pamätáš si ako si ma zobudil s tou blbou gitarou?

Bezmocne som sa zasmial no hneď potom som začal plakať. Toľko spomienok...A všetko to tak moc bolí...

Pohlad Jungkooka:

Keď som sa konečne pripojil na Taeho mobil potešil som sa. Z nejakého dôvodu mi to predtým nešlo. Rovno som sa mu pripojil na kameru a mikrofón  tak aby som ho mohol vidieť a počuť. Lenže  on mňa nemohol vidiet a počuť kvôli špeciálnym programom.

Keď som videl Taeho v akom stave je bolo mi do plaču. Na líci mal veľkú modrinu a dalo by sa povedať ,že mal celu tvár poškriabanú od niečoho. Sedel skrčený na nejakej posteli ktorá bola fakt ,že veľká. Keď som počul ako o mne hovoril dojalo ma to nakoniec k slzám. No musel som sa pozastaviť nad jednou vecou. Odkiaľ zobral ,že som mŕtvy? Veď žijem. No to je teraz jedno potom si to zistím. Vyzeral tak vyčerpane chudáčik. Teraz keď tak poriadne pozerám tak nie je vo svojej izbe. Vlastne u neho doma nie je žiadna takáto izba. Takže buď je u nejakého kamaráta alebo... alebo ho uniesol ten vrah.

Na dnes posledná časť.