Stratení

Pilot

Ani nepriateľ nie je hodný toho strašného pocitu. Už sú to asi dva roky, ale stále to bolí. Často nad tým premýšľam. Snažím sa to pochopiť. Nezmierila som sa s tým a v blízkej dobe to pravdepodobne ešte ani nebude možné. Môj cieľ je nedohľadne. Kiežby som bola vo filme, kde ľudia aspoň nechávajú posledné odkazy alebo listy na rozlúčku.
Cítila som sa bezradne. Nevedela som, nad čím skôr polemizovať. Po dlhšom váhaní som si vybrala anafylaxiu. Keďže mama aj sestra už prekonali anafylaktický šok, bolo dosť pravdepodobné, že sa to stane aj mne. Chcela som si naštudovať ako sa v takejto situácii zachovať. Skončila som však pri ďalších 3 dieloch seriálu. Teda... Takmer som zapla aj štvrtý, ale sestra mi prekazila plány.
"Koľko dní ešte zostáva do konca školského roka?"spýtal sa Hadlee.
"Už menej ako dva mesiace!"radostne zvolal Zen.
"Tak to dúfam, že si stihneme opraviť tie 5 zo skupinového projektu. Hlavne ty by si to potrebovala Alessia."
"Čo zas? Počkaj, pozerám tých nových prvákov."
Hadlee mi asi prvýkrát povedal celým menom.
Timmy Giller, Joseph Aspinson, Barney Koles, Eliot Harphy, Louis Ant... Keby bol aspoň jeden z nich pekný! Možno Koles...ale ten bude asi po otcovi. Dominic Koles. Asi najznámejší...ehm... pornoherec.
Aspinson? To znie divne.
"Našla si niekoho, kto by sa hodil?"prehodil Zen.
"Podľa logiky by najlepšie zapadol Koles."
Hadlee skočil na gauč:"Toho by som bral. Tak... určite sa hanbí za svojho otca."
Znovu sa mi vtisli do očí slzy:"Ale viete, že Koles nikdy...."Hadlee vstal a prišiel za mnou:"Viem."
Naozaj niekedy jediné, čo som potrebovala bolo priateľské objatie. Ani som si neuvedomovala ako veľa pre mňa Zen a Hadlee znamenali.
"Zajtra by sme sa s ním mohli stretnúť. Keď bude nudný tak môžeme skúsiť Aspinsona.."navrhla som.
Okolo 8, keď som sa vracala domov, som stretla Louisa. Nebola som si istá, či ma pozná, keďže pravdepodobne nie je taký stalker ako my traja. Na počudovanie vedel kto som, aj ma pozdravil.
"Alessia, však?"
"Áno."triasol sa mi hlas. Pousmiala som sa a išla som ďalej. Ako je to možné? Ja nemám problém so spoznávaním nových ľudí, tak prečo som mala taký stres? Veď na ňom nebolo ani nič zaujímavé. Havranie vlasy, sýto modré oči a nepríjemne pôsobiaci strojček so zelenými gumičkami. A to priezvisko? Akože mravec? Fakt. Veď sa oňho ani nezaujímam tak prečo som mala ten divný pocit?
Dúfala som, že na to prestanem myslieť, no nemohla som ho dostať z hlavy. Dookola som si opakovala tie isté otázky.
Od týchto myšlienok ma našťastie zachránil videohovor od Hadleeho.
"Si ok? Prečo neodpisuješ na správy? Zen je v nemocnici!"