Stratení

Kamarát zo škôlky

V piatok mi to znovu vŕtalo v hlave. Naši odišli na pláž. Ja som tam nedokázala ísť. Voda bola studená a ani slnko ešte tak silno nehrialo. Luciana odišla za nimi. Aj ja som nad tým chvíľu uvažovala.
Zazvonil mi telefón.
"Zen?"
"Ahoj Aless... Chcel som vedieť ako sa máš..."
"Žijem. A vy?"
"My sme v pohode, len Eliot je v Anglicku tak tu moc nemáme čo robiť..."
"Aha...no dobre...ak si len chcel vedieť ako sa mám..., musím ešte niekam ísť..."
"No...vlastne...je tu ešte jedna vec. Chcel som sa ťa niečo spýtať..."
"Čo také?"
"Ty chodíš s Louisom?"
Chvíľu som bola ticho. Nemohla som mu povedať pravdu o tom, v akej komplikovanej situácii sa nachádzame...
"Aless?"
"Nie. Prečo by som s ním chodila? Je pre mňa niečo ako Francesca. Taký super kamarát. Ale samozrejme, že na vás nemá..."povedala som rýchlo.
"Aha...tak...ahoj."
"Ahoj."
Musela som si ísť vyvetrať hlavu. Neviem akým spôsobom moje kroky zaviedli presne tam kam včera, no ocitla som sa na starých plážach. Tentoraz som tam však zbadala nikoho úplne iného. Dvaja mladí ľudia... možno podobne starí... Zdalo sa mi, akoby som ich už niekde videla.
Chvíľu som ich nenápadne pozorovala. To dievča vyzeralo, že sa bojí. Chalan k nej nebol úplne milý. Kričal po nej, no nebolo mu dobre rozumieť... Polovicu tváre mu zakrývala šiltovka. Zrazu sa na mňa pozrel. Zľakla som sa. Bol ďaleko, no zreteľne som videla jeho črty. Vstala som a rýchlo odkráčala na ďalšiu ulicu. Nevedela som prísť na to, kto by to mohol byť. Isto som ho poznala. Žeby niekto z Bari?... Možno kamarát zo škôlky.... Určite som už videla aj to dievča. Bola celá špinavá, no tie črty mi na nej niečo pripomínali. Potrebovala som niekoho nezáväzného, s kým by som sa mohla len tak porozprávať.
Koles. Hej. To bude ideálne. Nikdy nepochopím jeho nadhľad, no to je práve to, čo teraz potrebujem.
"Ehm..ahoj."
"Čau. Deje sa niečo?"
"Nie...nie. Máš čas?"
"Hej, jasné."
"Chcela som sa len vyrozprávať... Je tu strašná nuda... nemám čo robiť a dejú sa mi samé divné veci."
"Tak hovor..."zasmial sa.
"Vieš, že som na Sicílii?"
"Hej, Louis hovoril."
"No... Dnes som stretla nejakých ľudí... Neviem čo sú zač, ale vyzerali, že tu pracujú... Dosť mladí... A hlavne takí dvaja. Sú mi veľmi známi a určite som ich už niekde videla, no neviem zistiť odkiaľ ich poznám..."
"Odfotila si ich?"
"Čo ti šibe? Veď boli asi 30 metrov odo mňa. To by si hádam všimli...."
"Veď si fotíš "výhľad"..."
"Neviem načo by som to fotila. Tam to teda nevyzerá veľmi instagramovo..."
"To je jedno... Prečo to riešiš? Proste ich odfoť a pošli mi to..."
"Ako myslíš..."
Fakt som nechápala ako si to predstavoval...
Počas plánovania tejto úžasnej výpravy ma prerušila mama.
"Lessi...ideme na obed.."
"Dobre, hneď pôjdem za vami."
Hoci mi bolo ľúto, aký vzťah s ňou mám, príliš som sa tým nezapodievala. Nevedela som na nich dvoch prestať myslieť.