Stratení

4:30

Vstala som. Boli presne 4 hodiny po polnoci. Rýchlo som si obliekla nejaké veci a zišla do kuchyne.
"Ste pripravené?"spýtala som sa. Obe prikývli.
"Zvládneme to! Musíme držať pokope!"povedala Amália.
Zobrali sme si veci a potichu vyšli zadným vchodom cez obývačku. Vonku bolo relatívne teplo... keďže bola letná noc. Zenia vyzerala, že chce niečo veľmi povedať. Mala smutný výraz, v ktorom bolo cítiť nepokoj.
"Deje sa niečo?"spýtala som sa.
"Kde je Mykhailo?"vyhŕklo z nej... všetky sme prekvapene zastali. Chvíľu som len spracovávala fakt, že Zenia niečo povedala. Takmer som jej zabudla odpovedať na otázku.
"Mykhailo? Kde by bol?"
"No...."povedala tichým hláskom, stále v šoku,"Anthony mi sľúbil, že pôjde s nami..."
"Mne nič také nespomínal..."
"Ani mne."ozvala sa Amália.
Zenia so slzami v očiach povedala:"To bola asi jediná možnosť, ako ma presvedčiť, aby som odišla "bez neho"..."
"Je mi to naozaj veľmi ľúto, no musíme sa poponáhľať. Neviem koľko je hodín, ale isto už prešiel nejaký ten čas..."
"Viete niekto preliezť plot?"spýtala sa Amália.
Zenia ani neváhala a začala sa štverať hore. Podoprela som jej nohu a zrazu sa ocitla na vrchu betónového múru.
"Teraz poď ty Amália. Zenia ťa potiahne a ja ťa potlačím..."
Obe boli hore. Zostávala som len ja. Nikdy som plot nepreliezala.... Nevedela som, ako sa to robí... Po chvíli snahy ma nakoniec obe vytiahli.
Zoskočili sme dole. Naozaj sme sa ocitli v tmavom lese akoby bez živej duše...
"A kade teraz?"povedala som váhavo.
"Nepamätáš si pohľad zo svojej izby? Určite si musela vidieť to jazero!"
"Máš pravdu... musíme ísť tam."ukázala som prstom na jeden z mohutných ihličnanov.
Po nejakej dobe sme našli neveľkú vodnú plochu.
"Čo to hovoril? Na východ, či juh?"spýtala sa v strese Amália.
"Ja som sa to podrobne naučila... západ povedal..."odpovedala Zenia.
Začula som výstrel. Všetky tri sme sa hneď zohli k zemi. Asi minútu sa už nič neozývalo, tak som vstala.
"Poďte! Musíme utekať!"povedala som.
Obzrela som sa okolo seba. Nikto tam nebol. Ani za mnou. Ani na strome... Kam zmizli? Rozbehla som sa nejakým neznámym smerom...a vtedy mi to doplo.
Veď mám v ruke to sledovacie zariadenie. Iste teraz vedia kde som, a že utekám... Nič som nevidela. A v tej noci som naozaj ešte nemala rozbehnutý mozog...
Fuj! Prišliel mi na um veľmi nechutný spôsob, ako to vybrať... Nanešťastie bol jediný... Rýchlo som vyhľadala ostrý predmet... Jediné, čo som nahmatala bolo ihličie. Jedno som vzala do ruky.
Nemám na to odvahu! Nie! To...to nedokážem spraviť.... Zhlboka som sa nadýchla.
Pomaly som si prepichla kožu. Príjemný pohľad to teda naozaj nebol. Ale ani to zariadenie našťastie nebolo veľké. Vybrala som ho z ruky a zlomila na dve časti. Na zašitie rany, či ošetrenie som nemala čas. Utekala som. Bez cieľa. Bez zmyslu. Jediný dôvod, ktorý ma poháňal v behu bol fakt, že som sa naozaj bála smrti...

Počas toho som nemohla myslieť na nič iné, len na prvé stretnutia... S Louisom, Jamesom, Athonym...
Ani jedno nebolo krásne... či dokonalé... A presne tak...ani...ani koniec nebol krásny... Len to medzi...to medzi tým je to, čo malo zmysel... čo malo pre mňa význam.
Premýšľala som aj nad možnosťou, že znova uvidím Louisa... Ako to celé bude... Čo mu poviem... Či ma ešte bude mať rád...
Možno... možno to ešte nemalo skončiť a ja niekedy prežijem to svoje šťastné "medzi"...