Stratení

Navždy

"Hej, ale už veľakrát sme sa o tom rozprávali. Utiecť určite nemohol, musel ho niekto uniesť. Ale... prečo neuniesol aj nás? Všetci máme veľa otázok, no žiadne odpovede."
Bola som zamyslená. Moc som nepočúvala, čo hovorí.
"S Francescou som sa lúčila neďaleko odtiaľto."
"Myslíš, že to môže mať nejakú spojitosť?"
"Neviem..."
Prebúdzala sa vo mne čoraz väčšia túžba ísť po nich pátrať. Lenže aj polícia sa o to dávno snažila. A my dvaja sme ani zďaleka neboli lepší než policajný tím...
Hoci to nie je úplne výhra, no mohli by nám pomôcť Hadlee a Zen.

"Ty klameš svojím rodičom?"
"Nie...to by som si nedovolil."
"Tak čo si im povedal, keď si odchádzal z domu? Prepáč...len som zvedavá."
"Aless...ty niečo hovoríš otcovi?"
"No, nie. Ale jemu je to viacmenej jedno."
"Ak to myslíš kvôli tomu celibátu, tak to nie je také prísne. Pár krát do mesiaca dostanem výsluch. A keďže neviem klamať... ľahko by ma odhalili."
Sadla som si na zem. Prisadol si ku mne. Tieto momenty boli nádherné, no nezažívala som ich často. Preto mi pripadali také výnimočné. Zahľadel sa mi do očí.
"Toľko čistoty..."povedal.
Nechápem, ako dokázal obdivovať moje oči. Také strašné. Obyčajné. Tmavé. To skôr jeho jasné modré, na niektorých miestach až belasé chladné plamienky, presný opak jeho osobnosti...
Objala som ho. Príjemný pocit, hoci bolo leto, dokázal zohriať moje vždy studené ruky. Búchalo mi srdce. Vedela som, že s ním chcem zostať navždy. Niečo vo mne mi hovorilo, že práve on je ten, čo bude schopný sa o mňa postarať. Bude ma obdivovať aj vráskavú, či šedivú...
Dala som mu ruku do vlasov. Úprimne som sa zasmiala.
"Môžem ťa ostrihať?"
"Jasné.."povedal a usmial sa ešte krajšie.
Pobozkala som ho. Len tak sme na seba chvíľu hľadeli.
Cítil to aj on? Túžil aj on so mnou stráviť celý život? Bol so mnou z lásky? Nenamýšľala som si to?
Hej... občas som trochu paranoidná...
Vedela som, že je medzi nami niečo viac. Nikdy som nič podobné necítila k Hadleemu, Zenovi...ani k Eliotovi, ktorého som deň predtým niekoľkokrát pobozkala.
Louis bol úplne iný než všetci ostatní. Výnimočný, no skromný. Možno trochu viac precitlivelý, no to ho robilo silnejším. Bol to môj Plačko.
Keby sme boli vo filme, toto by bol náš happyend. Samozrejme...ak by neexistoval Sim a Francesca.
"Pozajtra odchádzame na Sicíliu..."prehodila som, "Neviem, čo tam bez teba budem robiť."
"Budem ti každý večer písať...a rovno aj celé dni."hovoril to tak sladko...
"Ako to, že mám také šťastie?"
"Život je cesta. Niekedy ti do nej skočí jeleň, niekto vyskočí z tvojho autobusu, no keď nastúpi niekto ako ty....je to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať..."
Pozrel mi do očí a pobozkal ma. Počula som odzadu nejaké kroky. Odtiahla som sa a obaja sme sa otočili. Eliot?