Stratení

Ficarazzi

Ráno sme už sedeli na letisku. Jediné nad čím som premýšľala bol Louis. Prečo som mu nenapísala? Ale na druhú stranu...ak by mu zobrali mobil...Nevedela som čo mám robiť. Už nebolo cesty späť.
"Poďte baby, už nás volajú."povedal otec.
Postavila som sa dosť rázne, až som zabudla, že mi na pleci leží Luciana. Zobudila som ju. Rozospatá sa za nami vybrala. Už sme takmer vychádzali z budovy, no v tom som si všimla, že jej niečo chýba.
"Nezabudla si si tam kabelku?"
Obzrela sa za seba. Tak rýchlo sa nikdy neprebrala. Utekala ako o život. Fakt... takéto ranné stresy nie sú prospešné pre zdravie. Našťastie to stihla a všetci sme nastúpili.
Let bol v pohode, až na to, že medzi mnou a Lucianou sedela mama.
Vystúpili sme v Palerme. Aj počasie bolo krásne.
Nasadli sme do taxíka a konečne sme sa dostali do našej destinácie-Ficarazzi.

"Mami...my sa s Lucianou pôjdeme prejsť."povedala som.
"Lessi a nemám ísť radšej s vami? Čo ak aj tu budú tí mafiáni?"
"Mami neboj...toto je uplne maličké mestečko."
"Tak dobre..."

"Som rada, že si ju presvedčila. Takáto prechádzka na čerstvom vzduchu je fajn."nadhodila Luciana.
"To hej...ale aj tak by som radšej bola doma."
Prechádzali sme okolo starých pláží. Všade boli odpadky. A celkom dosť ľudí. Trochu som sa zľakla, lebo na nás všetci pozerali. Niektorí mali dokonca zahalené tváre. Zrýchlila som krok. Chceli sme sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať, no zastavila nás jedna pani:"Ani si neviete predstaviť, ako ťažko musíme robiť...na VAŠU dovolenku."
Povedala to skôr smutným tónom hlasu. Nakoniec sa usmiala. Opätovala som jej úsmev.
"A čo hľadáte v tejto nepotrebnej časti?"spýtala sa.
Nevedela som, čo jej mám odpovedať. Našťastie sa ozvala Luciana:"Chceli sme ísť na zmrzlinu..."
"Tak to ste úplne mimo. Zmrzlina je len v centre. Ale ak chcete, ja vám dám aj zadarmo."
"Je to od vás veľmi milé, ale my sa dosť ponáhľame...dovidenia."povedala som a rýchlo som schmatla sestru za ruku.
"Asi nechápem čo sa práve stalo...."povedala.
"Ani ja... Čo to bolo za človeka?"
"Ja neviem... Prečo nám chcela len tak dať zmrzlinu?"
"Radšej už poďme do hotela..."
Stále mi to vŕtalo v hlave. Jej tvár som už niekde videla. Nemohla som si spomenúť kde, no bola mi známa. Možno sa len na niekoho podobala...
Prišla mi SMSka: "Nesmúť za mnou. Pozoruj nebo. Ako sa vtáky vznášajú vo vetre. Ako oblaky prichádzajú a odchádzajú. Ako sa prevaľujú vlny... a spomeň si pri tom na nás..."
Úplne som zabudla na Louisov sľub. Dodržal ho. A tak ma aspoň na chvíľu donútil prestať myslieť na starosti...