Stratení

časť z pohľadu Louisa

Louis 19.6.2019:
Cítil som sa mizerne. Alessia mi veľmi chýbala. Už týždeň mi neodpísala na správy. Bolo to dokonca horšie ako strata najlepšieho kamaráta.
Čítal som knihu, no nedokázal som sa sústrediť na dej. Vtom mi zazvonil telefón.
"Louis?"ozval sa nejaký smutný hlas.
"Prosím? Kto volá?"
"Ty nemáš moje číslo? Hadlee."
"Aha. A čo potrebuješ?"
"Prehral som stávku so Zenom, tak ti to musím povedať ja."
Chvíľu zostal ticho.
"Alessia mala strašné horúčky, v sobotu ju zobrali do nemocnice."
"To fakt?"ostal som v šoku. Veľmi som sa o ňu bál.
"Ale to nie je všetko. Celá nemocnica bola plná, tak ju mali v pondelok previezť. No asi sa pri prevoze stala nejaká chyba. Naposledy ju videla jej sestra, no potom už nikto. Nevieme čo sa jej stalo, no....zmizla."
Chcel som sa ho ešte niečo spýtať, ale položil.
Nikdy som sa necítil tak strašne. Chcel som po ňu hneď niekam utekať. Predsa sa jej nemohlo stať to isté, čo Simovi.... Nemohli ju len tak uniesť...
V ten deň som ani nevečeral. Prestať na ňu myslieť bola asi najťažšia vec na svete. Nikdy som nikoho tak nemiloval ako ju. Bola jedinou v mojom živote. Už ma nezaujímal žiadny celibát. Chcel som byť s ňou.
Do izby vošla sestra. Utrel som si oči od sĺz. Hoci vedela, že som citlivý, nechcel som, aby ma tak videla.
"Čo sa deje?"
"Nechcem o tom hovoriť..."
Sadla si vedľa mňa na posteľ. Objala ma. Na chvíľu to pomohlo. Naozaj mi bolo lepšie.
"Ešte sa na mňa hneváš?"
"Nie."zasmiala sa,"ani nemám prečo..."
"Veď ste kvôli mne museli dať utratiť Up..."
"Aj tak by sa to skôr či neskôr stalo niekomu inému z nás.."
Prikývol som a venoval som jej krátky úsmev.
"Otec je zasa preč?"
"Áno. Neviem prečo musel odísť."
"A na ako dlho? Dúfam, že to zas nebudú 3 mesiace..."
"Povedal, že maximálne 2 týždne."
"To som rád..."
Počul som, ako niekto klope na dvere. Mama nebola doma, tak som šiel otvoriť.
"Dobrý deň."
"Dobrý! Je doma Eduard?"

(Kto nepochopil, tak Eduard je presne ten istý, ktorého stretla Alessia)