Stratení

Eliot

Akonáhle som zatvorila bránku, zbadala som pred sebou siluetu muža. Môj tep... asi nový svetový rekord. Obišiel ma. Dôkladne si ma prezrel. Držal v ruke neidentifikovateľný predmet. Niečo sklenené. Keďže bola nedeľa, ponáhľala som sa domov.
Keď som prišla, hodiny ukazovali 23:17. Všade bolo ticho. Hadlee, Zen a oco... Traja ľudia v manželskej posteli... všade nejaké plechovky a fľaše.
Vážne sa v nedeľu večer opili aj s mojím otcom?
Vošla som do izby. Hodila som sa na posteľ.
"Aaaaaa."cítila som, že podo mnou je niečo tvrdé, veľmi podobné chrbtici.
"Alessia? Čo tu robíš?"
"Ja tu bývam a chystám sa spať. Čo tu robíš ty, Eliot?"
"Počúvaj ma ty..."hovoril úplne ako opilec, "tak ja pojdem..."
Postavil sa. Toto som fakt nemusela vidieť.
"Prečo na sebe nič nemáš?"zvreskla som.
"Hádam sa z toho nezbláznime. Videla si hentých troch?"
Preglgla som. Fakt to radšej asi nechcem...
"Tak čo s načatou nocou?"
"V prvom rade sa obleč! Potom sa môžeme konečne vyspať. Teda....ja sa asi pôjdem učiť tú slovinu."
"Nemôžem sa obliecť....moje underwear má ten...H-H-Hadlee.."
"Okej..asi nechcem vedieť čo sa tu stalo."
"Nehovor, že nie si spokojná s tým, čo si videla."
"No nie... A vôbec čo si to o mne myslíš vypadni už!"
"Vy máte slovinu? Čo si zo Slovinska?"
"Každá trieda má nejaký európsky jazyk. No a vy ste akurát schytali anglinu."
"Ja som myslel, že to majú všetci."
"Nie. Chodíš na jazykové gymnázium ak si si nevšimol."
Nejakým spôsobom sme obidvaja zaspali. Keď som sa zobudila, ležala som na ňom. Ako inak.
Vyliezla som spod jeho ruky a pozrela na hodiny. 5:17.
Vážne ma zobudilo slnko? Jeho som nechala spať. Vyzeral veľmi zničene. Ale bol zlatý. Trochu.
Keď som sa spamätala a spomenula si na všetko, čo sa odohralo počas víkendu.... môj život už ani nemôže byť viac zamotaný.

7:45. Pravý čas vyraziť z domu. Tých štyroch mantákov som tam nechala napospas osudu...
Hneď pri vchode som zbadala Louisa. Všade mal modriny a bolo vidno aj rezné rany. Veľmi som sa oňho bála. Pochopila som, že mi včera určite neklamal.
"Čo sa stalo?"pribehla som za ním.
"Choď... choď do triedy! Nikto ťa pri mne nesmie vidieť..."odstrčil ma.
"Je mi to ľúto."
"Choď už."naliehal.
So slzou v očiach som z neho spustila pohľad a odkráčala do triedy.
Stavím sa, že ten človek včera večer, bol jeho otec. Vyzeral veľmi bojaschopne a ešte mal v ruke aj sklo.

"Eliot."povedala som, keď si ku mne prisadol na obede.
"Ako dopadla slovina?"
"Tri."
"To je good, nie?"
"Hej, je to DOBRÉ."
"Hh.. robím si srandu. Nemusíš hneď všetko brať tak seriously."znova sa zasmial.
"Ako si sa vlastne dostal do školy?"
"Našiel som u vás vec, ktorou sa dá prechádzať cez steny."
"Wtf?"
"V Anglicku ju voláme door."
"Fakt vtipné..."
"Môžem dnes zas prísť?"
"Keď nebudeš piť... Inak vyzeráš dosť strašne."
"Sober."povedal a odišiel.

Musela som ho k nám pozvať. Musela som sa niečím rozptýliť. Nedokázala som udržať ten nával informácii.
"Ty máš 15?"spýtala som sa nenápadne. Samozrejme, že som to vedela.
"Hej, decko narodené v lete."
"A máš nejakých súrodencov?"
"Nie..."zosmutnel, "rodičia sú rozvedení, mal som nevlastnú sestru..."
Bolo na ňom vidieť, že by sa aj rozplakal keby nemal svoju hrdosť.
"Mal som ju veľmi rád...aj keď sme sa moc nestretávali."
"Chápem... vieš... aj ja som prednedávnom stratila dôležitého človeka. Veľmi dôležitého. Neviem, či máš najlepšieho kamaráta, ale pre mňa bola tá moja obrovskou oporou. Poznali sme sa dlho... viem, že to znie dosť mainstreamovo...ale asi chápeš, ako veľmi mi chýba. Donedávna som sa s tým ešte snažila vysporiadať....aj keď to bolo už pred dvomi rokmi."
"A čo sa vlastne stalo?"
"Uniesli ju...bolo to strašné... zmizli mi z mobilu aj počítača všetky fotky s ňou..."
"To je dôvod, prečo sa bavíš len s chalanmi?"
"Sčasti áno."
"A ako sa volala, ak sa môžem spýtať?"
"Francesca..."
Hodil na mňa veľmi udivený pohľad.
Po chvíli prehovoril.
"A... kedy približne ju uniesli?"
"V máji. Prečo?"
"Moju nevlastnú sestru Francescu...uniesli v máji 2017..."