Stratení

Ti amo

Celá som sa triasla. Nebola mi zima, no vedela som že sa niečo deje. Pozrela som na stoličku pred sebou. Zrazu sa začalo hýbať všetko. Zemetrasenie? Vtom prišiel do izby Louis.
"Alessia!"kričal,"Preber sa..."
Otvorila som oči. Berta so mnou triasla:"Čo sa ti stalo? Nevedeli sme ťa zobudiť už pätnásť minút."
Pokrčila som plecami.
Louis. Znova mi začal chýbať. Prečo musel prísť v tom sprostom sne?
"Raňajky sú už na stole a čaká ťa tam aj Amália."
"Ďakujem..."

Počas celého dňa so mnou neprehovorila. Čo sa jej stalo? Netvrdím, že by som nejak vyžadovala jej pozornosť, no trochu ma to štvalo.
Svoju prácu som dokončila a poobede som si išla oddýchnuť do izby. Sedela tam.
"Ako je možné, že si taká pokojná? Veď si tu ešte len veľmi krátko."
Jej otázka ma naozaj zaskočila. No nie na dlho. Potom som prehovorila:"Moju najlepšiu kamarátku uniesli keď mala 12 rokov... Bola ešte malá, no rozumná... Vravela, že to zvládnem. Že zvládnem všetko ak zachovám pokoj... aj keď s ňou pravdepodobne za ten čas niečo spravili, lebo si na mňa vôbec nespomenula, stále je pre mňa vzorom..."
Bolo na nej vidno, že nemá slov. Ani ja som nemala, keď mi malá Francesca vravela aká som v skutočnosti silná. Nevedela som, čo je vo mne, až kým mi ona neotvorila oči.
"To je.... pekné. Čiže v tom spočíva tvoj "recept" na pokoj?"
"Vlastne áno. Hlavné je, že sama tomu verím, a že sa nevzdávam."
"Nevzdávam?"
"Áno... Chcem odtiaľto utiecť. A mám aj pomoc."
"Ako? A akú pojmoc? Prepáč, že sa toľko pýtam, len som veľmi zvedavá."
"To ešte neviem, ale v pomoc príde v noci."

A presne tak sa aj stalo. Anthony už o druhej stál pred bránou. Znova mal pri sebe nejakého človeka.
"Zenji som všetko vysvetlil. Musíte odísť zajtra nadránom. Inak sa to nedá. Vtedy sa menia Eduard s Evelinou. Nikto nebude na dozore okolo 4:30. Pôjdete cez zadný východ, musíte preliezť plot pretože kľúče len tak ľahko nedostane. Ocitnete sa v lese. Ak nájdete jazero, vydajte sa na západ."
"Neviem, či čakáš, že sme nejakí vzdelaní ľudia, no prepáč, naozaj netuším kde je západ."prerušila Anthonyho Amália.
"Zenia má výborné orientačné schopnosti. Ak ste pri nej, ste v bezpečí. No..asi som vám už povedal všetko, prajem vám veľa šťastia. Ak budete počuť kroky zohnite sa k zemi. Jediný človek, ktorý sa odtiaľto dostal bola dcéra toho speváka Uomo Fortunato, no po pár mesiacoch bol na ňu spáchaný atentát z doteraz neznámych dôvodov."
Zenia a Amália odišli do izby.
"Sľúb mi, že to zvládneš. Prosím."
"Sľubujem."
"Ak sa dostanete do mesta, stačí už len nasadnúť na vlak."podal mi 50€.
"To si nemôžem od teba zobrať."
"Musíš. A ešte tu mám pre teba jednu vec."
Prekrútila som očami. Načiahol do tašky. Podal mi zaváraninový pohár plný čučoriedok.
"Zbaľte si dostatok jedla. Toto je na výživu."
Obdivovala som jeho starostlivosť. Naozaj myslel na všetko.
"Takže to vážne ideme spraviť."vzdychla som si.
"Vyzerá to tak, že áno."usmial sa, "ale vy to zvládnete."
"To dúfam. Budeš mi chýbať."
"Je to zvláštne. Už druhý krát sa s tebou lúčim. No myslím, že tentoraz je to už navždy."
Navždy. Po tele mi prešli zimomriavky, keď som začula to slovo. Mrazivý pocit ovládal moje strnulé ruky. V kútiku oka sa mi vyronila malá slzička. Jednou rukou ma chytil za rameno a druhou jemne utrel slzu stekajúcu dole po tvári.
"Ci vediamo di nuovo."
Tak ako vždy, aj teraz ma pritiahol do vrúcneho objatia a pošepkal mi:"Ti amo."
V tej chvíli som vôbec nevedela definovať moje city k nemu, no niečo mi hovorilo, že to predsa len musím povedať.
"Aj ja ťa ľúbim."