Stratení

tmuS

A čo Louis? Kde sú všetci? Kde je moja rodina? Ako je možné, že som na nich 3 dni ani len nepomyslela?
Chcela som sa pohnúť, no moje ruky boli pripútané k lôžku.
Eliot niekam odišiel. Bol obďaleč, takže asi nevidel, že naňho pozerám.
Všade okolo mňa behali ľudia. Na počudovanie, veľmi veľa detí. Dospelých som videla len zriedka.
"Amália! Už dávno si mala byť u 36-E!"skríkol neznámy hlas.
"Prosím vás!"povedala som potichu, keď okolo mňa prechádzala nejaká pani.
Otočila sa. Celú si ma dôkladne prezrela.
"Neviete koľko je hodín?"
"20:22."povedala a rýchlo odkráčala iným smerom.
Naľavo odo mňa bola len stena. Nebola by ani ničím zaujímavá, no obraz, ktorý na nej visel... Veľký nápis Ultima possibilità a pod ním fotografia Eduarda.
Cítila som, ako niekto odzadu chytil moje lôžko, no nevidela som ho. Začal ma niekam tlačiť.
"Nejakí rodinní príslušníci?"počula som mužský hlas.
"Čo?"
"Mená zákonných zástupcov a ľudí, ktorí by ťa mohli hľadať."
Nechápala som to. Ako hľadať? A prečo sa ma to pýta? Veď o mne majú všetky informácie... To nevedia zistiť ako sa volajú moji rodičia?
Priviezol ma do nejakej miestnosti. Zamkol dvere.
"Teraz ťa opatrne odviažem. Neopovážiš sa pohnúť!"
Poslúchla som. Ako inak... Pri človeku ako je on by som fakt nemala šancu.
"Čo chcete robiť s tými ľuďmi?"
"Nepýtaj sa a píš!"podal mi papier a pero. Posadila som sa a začala som...
Saverio Bernardi
Carmela Bernardi
Luciana Bernardi
Zen Castro
Hadlee Scanno
"To je všetko..."
"Toto? Päť ľudí? Ty nemáš bratrancov, sestranice, ani babku?"
"Otec aj mama sú jedináčikovia. A babky sa o nás moc nezaujímajú..."
"Ale určite sa nájde ešte niekto..."
Barney Koles. Pripísala som.
"Možno on...a teda asi ešte spolužiaci..."
"O to už sa postarám... Ďakujem za úprimnosť...a že si neklamala."
Tak predsa o mne všetko vedeli. To bol akože nejaký test?
Odišiel a zamkol za sebou. Poobzerala som sa okolo seba. Vyzeralo to ako kabinet. Akurát, že na okne boli mreže...
Strašne mi chýbal Louis. Najradšej by som v tom momente utiekla za ním. Teda...ak by som vedela, kde sa nachádzam.
A prečo tu bol vlastne Eliot?
Po dlhšej dobe som znovu bola zmätená. Posledná dávka sedatív vypršala...
Dvere sa zasa otvorili. Dnu vstúpil Mykhailo. Sadol si na moju posteľ. Niekto za ním zamkol dvere.
"Viem, že asi teraz nechápeš čo sa deje a cítiš sa zmätená, no na to som tu. Prišiel som ti zodpovedať na nejaké otázky."povedal a podal mi ruku,"Mykhailo, teší ma."
"Alessia. Ale to asi vieš..."
"Nemáme veľa času tak sa pýtaj..."
"No...tak v prvom rade.. Kde sme to? Kto si ty? A prečo sme tu?"
"Sme v Európe, neboj sa. Ja som sa už predstavil...no ak chceš vedieť niečo viac... Narodil som sa na Ukrajine v meste Odesa, ale celý život som žil v Švajčiarsku. To je dôvod, prečo viem po Taliansky. Mám 16 rokov a priviedli ma sem keď som mal 11. O chvíľu to bude presne päť rokov. Som tu tajne. Nič by som ti nemal hovoriť. Ale zajtra pôjdeš na testy. Neboj sa. Budú len obyčajné písomné. No sú dosť čudné. Budúci týždeň ťa pravdepodobne prevezú do iného sektoru. Všetkých je dokopy 43 a sú dosť ďaleko od seba, rozmiestnené na území štyroch štátov. Taliansko, Maďarsko, Ukrajina a Slovensko. Teraz sa nachádzaš v sektore 17 na Slovensku."