Stratení

Louisiana

Tento monológ ma mimoriadne zaskočil. Vo všetkých smeroch. Už len to, že sa nachádzam v úplne inom štáte, 1000 kilometrov od domova. Chvíľu mi trvalo, kým som to spracovala, no potom som sa znova spamätala.
"A... kto teda si....tu?"povedala som roztraseným hlaosm.
"Ako iste vieš... táto "organizácia" sa volá UP....ultima possibilità... čo znamená posledná šanca. Neviem, či si myslíš, že som vysoko informovaný človek, len kvôli tomu, že som tu už 5 rokov, no musím ťa sklamať...postata celej organizácie je prísne tajná. Majú dokonca špijónov, ktorí idú do sveta, spravia im falošné doklady, prihlásia ich na školy, či do práce a prostredníctvom nich sledujú objekty. Nás. Teda... nás už teraz nie. Je dosť možné, že tu svojho špijóna stretneš."
"Stále si mi neodpovedal na otázku."
"Neviem prečo nás sem priviedli! Nechápeš?! Jednoducho to neviem! Robím čo mi kážu a..."
"...aj to čo ti nekážu."skočila som mu do reči a zasmiala sa.
"Tak prepáč, že som sa ti snažil pomôcť."
"Ale prečo? Prečo mi chceš pomáhať?"
Pozrel na mňa a potom sa nachvíľu zamyslel.
"Denne stretávam dosť ľudí. Väčšinu z nich už potom nikdy neuvidím. Sú to deti od 9 až do 13 rokov. Neviem čo s nimi robia. Dlho nepriviedli niekoho ako ty. Všetci starší, ktorých som spoznal, tu aj ostali. Neviem načo ťa potrebujú, ale plánujú ťa previesť. Počul som to."
"Keď vravíš, že 9-13...a ty si mal 11 keď teba priviezli, ako je možné, že nie si preč?"
"43 si ma obľúbil od prvého momentu. Povedal, že raz budem stáť po jeho boku. No dobre... čas vypršal. Už by som mal ísť, lebo 36-E ma bude hľadať."
Zoskočil z postele. Pri dverách sa zastavil.
"Len ti chcem ešte jednu vec povedať. Ktokoľvek si myslíš, že tí ľudia sú...naozaj ti neublížia... aspoň mne za tú dobu nič nespravili..."
Cítila som sa bezpečnejšie, no pocit, že 5 rokov neuvidím Louisa, či moju rodinu bol zdrvujúci. Najviac na svete som si želala, aby to bol len zlý sen a ja som sa znova prebudila na tej nudnej dovolenke s našimi.
A čo teraz? Načo sú mi všetky tie informácie, keď s tým nemám čo spraviť? Čo ak Mykhailo klamal alebo bol len nasadený tímom UP, aby ma uistil, že mi istotne neublížia?
Veľmi som chcela stretnúť Eliota a porozprávať sa s ním. Čo ak aj jeho uniesli?
Celú noc som premýšľala. Nedokázala som len tak zaspať. No jediné, k čomu som sa dopracovala bola bolesť hlavy.
Začula som nejaký hlas, no nikto tu nebol. Otočila som sa. Išiel z nejakého reproduktora.
"...opakujem: Vstať! O 10 minút príde asistent."
Klamali. Vôbec to nebolo desať minút. Len čo doznel oznam, už sa odomykali dvere.
"Prosím vyjdi na chodbu, počkaj kým zamknem. Potom ma nasleduj."
Ak by tu včera nebol Mykhailo, neposlúchla by som ho. Presne ako povedal. Doviedol ma do zvláštnej triedy, kde sedel aj on. Bolo nás tam asi 8. Potom prišiel Eduard a všetkým rozdal nejaké papiere.
"Máte na to 43 minút. Odpovedajte pravdivo."
Prečítala som prvú otázku. "Akým žánrom filmu by ste popísali svoj život?"
Na toto sa nedá odpovedať pravdivo. To čo je za otázku? Povie mi niekto, ako sa nazýva film, kde máte kompletne nanič rodinu aj celý život, zrazu stretnete niekoho, koho máte fakt radi... možno dvoch ľudí... no to taktiež nie je možné, tak sa toho vzdáte, odídete na blbú dovolenku, kde sa síce udobríte s mamou, no samozrejme potom ochoriete a niekto vás unesie a nakoniec vás nútia písať dementné testy s dementnými otázkami?
Preskočila som otázku. Dúfala som, že druhá bude lepšia.
"Jedným slovom opíšte oboch svojich dedkov."
To je ľahké. Mŕtvi.
"Meno osoby ktorá vám najviac chýba:"
Toto nie. Sem som pravdu napísať nemohla. Luciana Bernardi. Sestra mi fakt chýbala, ale Louisovi sa to nevyrovnalo. Tak som ju tam napísala.
Pod týmito otázkami už nič iné nebolo. Otočila som stranu. Prázdna.
"Váš čas vypršal. Odovzdajte papiere."povedal Eduard.
Čo? Veď to vôbec nebolo 43 minút! Rýchlo som do prvej kolonky dopísala Katastrofický.
"Ďakujem. Teraz vám 18-J ukáže nejaké obrázky."
Do miestnosti vstúpil Eliot. To naozaj? To on je ten 18-J z môjho nezmyselného sna?