Stratení

štvrtok

Jedinou výhodou nemocníc sú raňajky do postele. Hoci...je pravda, že dnes som práve nemala chuť na celozrnný rožok s maslom. Takto som si predstavila jedlo na Ukrajine. A možno aj na tom Slovensku. Celkovo moja predstava o východnej Európe bola strašná.
"No tak... mladá dáma. Ani neochutnáš?"prosila ma sestrička, "Môžeš ma volať Fia."
Nemala som chuť jej zdvorilo odpovedať na otázku... Len som pokývala hlavou.
"Ja som Alessia."
"Tak dobre...môžem ťa volať len Sia? A tykaj mi..."
"Môžet... Môžeš."povedala som nesmelo.
Zasmiala sa.
"Ak nebudeš jesť, tak aspoň oddychuj. A uži lieky!"
Odišla. Hneď som pozrela na mobil.
"Ako sa máš, kvetinka?"nazval ma kvetinkou. Presne ako v ten deň. Vtedy, keď som s ním prvýkrát bola vonku.
"Deje sa niečo, Aless?"
"Prečo sa neozývaš?"
"Naozaj mám o teba strach..."
Chudák Louis. Bolo mi ho veľmi ľúto.
Začala som písať správu. Vtom ale prišiel do izby doktor.
"Zajtra vás prevezú do inej nemocnice. Tu pre vás nie je miesto."
Ani som mu nestihla odpovedať.
"A toto mi dajte, musíte sa ležať. Žiadne rozptyľovanie." vytrhol mi z rúk mobil a odišiel.
Čo sa to deje? Prečo ma idú prevážať? Veď ja by som to tu pár dní ešte vydržala... Nechápala som to.
Musela som zaspať. Prebrala som sa až poobede. Sedela pri mne sestra.
"Luci?"
Pozrela na mňa a usmiala sa. "Ako ti je? Vyzeráš lepšie..."
"Hej... horúčka mi asi klesla..."
"To som rada... Mama sa veľmi trápila..."
"Ja viem, ale už sa nemusí. Naozaj mi je lepšie."pozrela som sa na sestru. Z ničoho nič mi preblesol celý život pred očami. V hlave som cítila nepríjemný tlak. Potom šum. Počula som nejaký hlas. Nie veľmi zreteľne, no našťastie stále opakoval to isté. "Ultima possibilità...."
Nápis, ktorý bol na starom cintoríne. Ale prečo? Prečo to bolo také dôležité? Prečo som si to vôbec zapamätala?

Keď som sa prebrala zo všetkých tých myšlienok, stále som pozerala na miesto, kde predtým sedela sestra, no nebola tam. Ani posteľ za ňou. Celá miestnosť bola menšia. Pri dverách stál nejaký chlapec. Každé oko mal inej farby.
Ničomu som nechápala. Všetko sa to stalo tak rýchlo. Len pred chvíľou sme išli na dovolenku... A teraz... Teraz som na nejakom neidentifikovateľnom mieste.
Dvere sa poorvorili. Chlapec ustúpil.
"Tu nemáš čo robiť!"skríkol naňho nejaký pán. Vôbec nevyzeral ako doktor. Mal so sebou malú baterku. Zasvietil mi ňou do očí.
"Vyzerá, že už sa úplne prebrala..."
Keď som sa spamätala z toho svetla, pozrela som naňho. Ďalší človek s heterochromiou?
Ale tohto som poznala. Štyridsaťtri. Áno. To je on. 43, ktorý bol v mojom sne.
Otočil sa a pozrel na chlapca. "Nerozumel si, Mykhailo!?"
"Áno pane, už idem.."
Mykhailo? To neznie veľmi Taliansky...
"Zenia! Vy povynni nehajno vyyti! Sidaj!"
Počula som z chodby.
Myslím, že to povedal Mykhailo... Neviem čo to znamená, no znie to ako slovanský jazyk. Po slovensky to určite nebolo.
"Ticho! A žiadne cudzie jazyky!"
"Prepáčte, smiem vedieť, čo sa deje?"spýtala som sa potichu.
"Musíš oddychovať."povedal a chcel odísť.
"A koľko je hodín, prosím vás?"
"Je 20.6.2019 11:02."usmial sa a zatvoril dvere.
Ostala som v šoku. Neviem, prečo mi povedal celý dátum, no zaskočilo ma to. Sestra bola u mňa predsa v nedeľu. 16.6.