Stratení

Harphy

Musela som tam ležať ďalšie 2 dni. Dlhé...a nudné 2 dni. Po celý čas za mnou takmer nikto neprišiel. Občas mi priniesli jedlo, ktoré na počudovanie nebolo až také zlé, no nikto sa ma neopýtal ako sa cítim... Žiadne vyšetrenia ani kontroly... Len občasný krik z chodby, na ktorú som nesmela. Dvere na WC boli v mojej izbe... takže som nemala ani zámienku.
O útek som sa nepokúšala. Predsalen... s tými hadičkami, by som asi veľmi neuspela.
"Želáme vám krásnu sobotu! Je 9:00 a vo väčšine regiónov krásne svieti slniečko..."
Zobudilo ma nejaké talianské rádio. Vedľa neho stála Evelina.
"God morgon! To znamená dobré ráno."
"Môžem sa spýtať jednu vec? Prečo..."
"Nie."skočila mi do reči.
Rukou mi zakrila oči a niečo mi pošepkala.
"Už žiadna taliančina!"
Odišla. Neviem prečo nechcela, aby som jej videla do tváre. Všetci ostatní tam boli normálni. Dokonca ich volali po mene.
"Alessia!"povedal Eduard a vošiel dovnútra, "Ako si sa mala posledné dva dni?"
Držal v ruke tácku s jedlom.
"Prečo mi nesieš raňajky? Nemala prísť sestrička? Prečo si tu nebol včera ani predvčerom? Čo tu vôbec so mnou robíte? A netvár sa, že si doktor!"po dlhej dobe som znovu cítila hnev. A strach...
Prstom mi zakryl ústa.
"Neboj sa... Všetko pochopíš. Len mi povedz...dovolil ti niekto, aby si mi tykala?"
"A tebe?"
"Dobre, dobre... s tebou sa to tu nedá vydržať. Okamžite zjedz raňajky a uži lieky. Niekto príde tak sa nachystaj!"treskol dverami.
Niekto príde? Kto akože? A čo znamená nachystaj?
Sadla som si. Poobzerala som si celú izbu a potom som sa postavila. Išla som na WC. Samozrejme aj so svojím milovaným stojanom na infúzie. Vtom niekto vošiel do miestnosti. Nepočula som, že by hovoril. Vnímala som jeho kroky.
"...a tak som mu povedal, že predsa nie som Uomo Fortunato! A on, že "Naozaj?"..."začula som už len smiech.
"Dúfam, že ste stále s nami a počúvali ste tento úžasný rozhovor. Ďakujeme vám Uomo Fortunato, že ste dnes prišli do našej rannej šou. Celé doobedie vás sprevádza..."
Ten človek presne vedel, čo robí. Zapol rádio aby odviedol moju pozornosť. A nemýlil sa. Naozaj som si ho chvíľu nevšímala.
Keď sa odtiaľ už neozývali žiadne zvuky, vyšla som.
Prvé, čo som uvidela, bola prázdna miestnosť. Žiadna posteľ, skrinka...ani rádio.
Ako to tak rýchlo stihli?-otázka, ktorú som si stále dookola pokladala.
Ono sa to aj zdalo ako dlhý moment, no v skutočnosti to trvalo len pár sekúnd. Ani som sa nestihla spamätať a už na mňa vybehli traja muži. Jeden mal zakrytú tvár, no som si istá, že aj tak by som ho nespoznala. Vyzerali dosť mlado. Teda... aspoň tí dvaja, ktorých som videla.
Vlastne...vybehli je silné slovo. Skôr ma nejakým spôsobom obkľúčili...
Nevyzerali nijak podozrivo. Boli oblečení úplne normálne.
Jeden z nich mi chytil ruku. Na počudovanie veľmi nežne.
"Nejdeme s tebou robiť nič zlé. Nechceme ti ublížiť. Len budeme potrebovať aby si spolupracovala.... Dobre?"
Prikývla som. Nevedela som, čo mám čakať, no nemala som strach.
Posadil ma na stoličku. Vytiahol nejaké lekárske pomôcky. Vydezinfikoval mi rany po ihlách. Vážne by ma zaujímalo čo to do mňa pichali.
"James. Prines od Eduarda jej lekársku správu."
Muž so zakrytou tvárou prikývol a odišiel.
"Teraz to možno bude trošku bolieť, ale som si istý, že ty to vydržíš."usmial sa.
Tento bol ku mne naozaj milý. A správal sa ako reálny doktor. Opatrne zobral moju pravú ruku a dal mi nejakú injekciu. Potom už si naozaj na nič nespomínam.
Prebrala som sa. Prvé čo som uvidela bola tvár. Tvár, ktorú som poznala. Dokonca veľmi dobre.
Čo tu robí Eliot?