Stratení

Vedel som

"Dnes nemáš prácu. Budeme štrikovať."zobúdzali ma slová Berty. Naozaj som prespala to polhodinové kikiríkanie? Bolo 7:40.
Usmiala som sa:"Štri...čo?"
"Uvidíš."žmurkla na mňa.
Po raňajkách sme si obe sadli do obývačky.
"Toto sú ihlice. Ukážem ti ako s nimi pracovať... Je to veľmi užitočné, pretože si vytváram vlastné oblečenie a nemusím chodiť nakupovať."chvíľu mi trvalo, kým som pochopila jej vetu...no zvládla som to.
"A čo jedlo?"
"Každý týždeň k nám príde Kornel a privezie zásoby... No ale poďme štrikovať. Stavím sa, že si to nikdy nerobila..."
"Máte pravdu."
"Pokojne mi tykaj."niekoho mi pripomínala. Výzorom...aj správaním.
Naučila ma základy. Nemôžem povedať, že mi to išlo najlepšie, no zvládla som uštrikovať malý štvorček. A aj to mi urobilo radosť. Momenty, ktoré som zažívala s Bertou... Už po dvoch dňoch som si ju dokázala obľúbiť. Ešte väčšmi, keď som zistila, že hovorí po slovensky...
Doobedie ubehlo ako voda. Okolo štvrtej sme si spolu sadli na dvor.
"Som na teba pyšná. Išlo ti to skvele."
"Ďakujem vám...teda ti... Nikdy by mi nenapadlo len tak ísť štrikovať."
"Aj ja ti ďakujem... že mi tu robíš dobrú spoločnosť."
"A prečo som vlastne tu?"
"Akože prečo? Veď som si ťa zaplatila ako pomocníčku do domácnosti."
Pomocníčku do domácnosti? To čo má znamenať? Počkať... Mykhailo vlastne spomínal deti vo veku 9-13 rokov... Možno mali podobný osud... Ostala som zaskočená, no vinu som nepripisovala Berte. Na ňu sa ani nedalo hnevať. Pravdepodobne sa stala obeťou nejakého podvodu...

V noci ma zobudil hluk. Hlasy viacerých ľudí. Aj autá. Cez okno som mala výhľad do záhrady, takže som sa ani nič nedozvedela... Zišla som teda do kuchyne. Vonku stál Anthony. Jediná tvár, ktorú som rozoznala. Viedol niekoho za ruku. Otvorili sa vchodové dvere. Zľakla som sa, tak som sa radšej skrčila k zemi za kuchynským stolom. Počula som jeho hlas. Hovoril po anglicky. Nebolo mu rozumieť. Dievča iba plakalo.
Zdalo sa mi, akoby už všetky autá odišli. Aj Anthony. Zdvihla som sa teda a vybrala sa naspäť do izby. Vyšla som na chodbu.
"Alessia."
Strašne som sa zľakla.
"Amália?"
"Áno."
Podala som jej ruku aby vstala. Pozrela som za ňu. Stál tam. Pozoroval ma. Nevedela som, čo mám robiť. Gestom mi naznačil aby som išla bližšie. Amália sa zatiaľ niekam vytratila.
"Chýbala si mi. Už viac ako týždeň som ťa nevidel. Ako sa cítiš?"chytil mi ruku.
"Táto pani je milá. A aj ty si mi chýbal..."pritiahla som ho k sebe do vrúcneho objatia.
"Stále je to pre teba ako väzenie... musím ti nejako pomôcť."pošepkal mi.
"Ty si mi už pomohol dosť....a vôbec...ako mi chceš pomôcť?"
"Ja niečo vymyslím. Dostanem ťa odtiaľto...ale už musím ísť. Zajtra okolo 2 v noci znova prídem..."rozlúčil sa so mnou a odišiel. Moje kroky znova viedli do kuchyne. Chcela som sa napiť. Amália vyzerala vystrašene.
"Čo sa stalo?"spýtala som sa.
Pozrela na mňa. Odložila pohár s vodou a odišla hore. Nebola mi veľmi sympatická, no aspoň mi mohla odpovedať. Najprv je otravná a potom stratí jazyk... Ja som už nedokázala spať. Vedela som, že sobota je najťažší deň, čo sa práce týka, avšak spánok bola fakt posledná vec, ktorú som potrebovala...
Škoda, že si nepamätám Louisove číslo. Možno by som z Bertinho telefónu mohla zavolať. Ale to by asi nič nevyriešilo. Akurát by sa o mňa ešte viac báli...
Začala sa mi točiť hlava. Vtom som si všimla malý papierik v mojom zadnom vrecku "VEDEL SOM, ŽE NEBUDEŠ CHCIEŤ SPAŤ..."