Stratení

Čokoľvek

Bola som ešte viac vydesená. Uvedomila som si, že po dvoch rokoch som konečne našla niekoho, s kým mi nevadilo hovoriť o týchto veciach.
"Myslíš, že tvoja sestra je moja najlepšia kamarátka?"
"Netuším.... čo o nej vieš?"
"Mala hnedé kratšie vlasy, žila len s mamou...mohla by som o nej rozprávať celé hodiny."
Pozrela som mu do očí. Neboli ako Louisove....žiadne modré plamienky. Nič, čo by prezrádzalo kúsok z jeho osobnosti. Neviem, či bol niečím špeciálny....
"Toto nemôže byť náhoda.... Myslíš, že ešte žije?"
"Stále dúfam..."
"Počkaj,..ty si mala o 2 roky mladšiu najlepšiu kamarátku?"
"Hej, mala 12 keď ju uniesli..."
"Tak potom je to jasné... Vlastne...neviem čo sme týmto vyriešili... možno len to, že smútime za tou istou osobou."
Objal ma. Bola som rada, že mám takúto priateľskú podporu. Naozaj mi ju pripomínal. Výzorovo ani nie... keďže mali rozdielnych otcov...ale správaním. Našla som v ňom kus z nej. A možno aj to bola vec, ktorá ma upokojovala. Je mi jasné, že by ju nikdy nenahradil...ale takýto najlepší kamarát by sa mi teraz fakt zišiel.
"V sobotu som videl, že ťa niečo trápi... Bolo to toto?"
Zamyslela som sa. Ak by sa niekto dozvedel pravdu...Louis by bol veľmi naštvaný.
"Hej..."
"Lebo ak sa chceš vyrozprávať...pokojne hovor..."
"Už dlho si nepoužil žiadne anglické slovo.."
"Heh. Čo ti to vadí?"
"Nie. Som rada, že sa snažíš."
Usmial sa. Našla som to. To, čo ho vystihovalo. Jeho smiech mi úplne pripomínal Francescu. Bola stále veselá.
Vtisli sa mi slzy do očí:"Keď mne tak strašne chýba..."nadýchla som sa, "Ja viem, že plačom nič nezmením...no cítim sa príliš slabá. Za poslednú dobu je toho na mňa priveľa."
"Chápem...obaja to nemáme ľahké."
A toto bola ďalšia vec... Jeho anglický prízvuk, ktorým hovoril po taliansky... Tak krásny a upokojujúci tón hlasu, že som zabudla na Louisa.
Neviem. Naozaj neviem ako sa to stalo, ale pobozkal ma. Bolo to zvláštne. Ako pusa od najlepšieho kamaráta. Z lásky...ale z inej lásky... Nie tej ozajstnej. Neodstrčila som ho, no cítila som sa čudne.
Pozerali sme na seba asi 5 minút. Len tak sme sedeli. Nič sa nedialo. Keď som už chcela niečo povedať.... prišla do izby Luciana.
"Ako sa má Plačko?"spýtala sa ironickým tónom."Či toto už je náhrada?"
"A ty čo tu robíš? Je pondelok... nemáš byť na intráku?"
"Prišla som pre nabíjačku na Macbook. A mimochodom intrák je asi 10km odtiaľto čiže môžem prísť kedy chcem."
Nechápem prečo bola taká drzá. Čo zažívala druhú pubertu?
"Inak..kde je oco? Potrebujem od neho niečo."
"Peniaze?"povedala som, aj keď som si bola istá jej odpoveďou.
Luciana len prekrútila očami.
"No a koho tu máš tentokrát?"
"Oco je v robote. Neskoro vstával."
Otočila sa a zabuchla za sebou dvere.
"To je....?"
"Luciana. Sestra. Pochybujem, že ju by niekto uniesol, ale ak by aj, určite by som nesmútila. Občas mám pocit, že by som ju priam darovala."
"A kto je Plačko? Prepáč ak mám veľa otázok ale...."
"Nepoznáš..."prerušila som ho.
Vyzeral zmätene.
"Čo teraz?"spýtal sa potichu.
Skočila som na posteľ. Pritiahla som ho k sebe a dala som mu pusu.
"Čokoľvek..."