Stratení

❤️+🕰️

Dookola som si opakovala, že sa mu nesiem pozrieť do očí. Pretože keby som to spravila... Nie. Nesmiem. Prosím.
Pozrel na mňa. Fakt som neodolala.
"Už od detstva som hľadal takéto miesto. Objavil som ho asi pred rokom."
Bol taký zlatý! Voda, ktorá mu z vlasov stekala po tvári....
"Čo sa deje? Mám niečo na tvári?"
Ehh... Som v riti.... Veľmi som si to neuvedomovala, ale to, že naňho pozerám vidí aj on...
"Nie, nie, len či nemáš dáždnik..."zahovorila som to.
"Jáj.... nie. Dážď mám rád. Ale ak chceš môzeme sa skryť pod nejakým stromom."
Na jednej strane som bola rada. Fakt. Na tej druhej som takmer plakala.
Celá som sa triasla. Od zimy. Aj od stresu, že niečo zistí.
"Pripomínaš mi niekoho."povedal a usmial sa.
"Koho?"
Nachvíľu sa zamyslel. Mal len tričko s krátkym rukávom, tak ma objal aby mi nebola zima.
"Neviem."
Cítila som, že sa niečo deje. Mala som sklenené oči. Chcelo sa mi plakať.
"Ešte pred rokom, keď som bol na základke....boli sme s kamošmi vonku. Môj najlepší kamarát-Sim bol s nami tiež. Boli sme ako bratia. Od detstva sme takmer všade chodili spolu. Výlety a tajné výpravy... Bol trochu ako baba...ale bez toho by to nebol on. Jedna z našich výprav viedla sem. Stratili sme sa. Jediné čo sme našli bolo toto miesto. Báli sme sa, pretože už bolo asi 1:00. Nakoniec sme tu zaspali. Ráno sme sa prebrali. Sim tu nebol. Mysleli sme, že odišiel, no už asi rok sme o ňom nepočuli."prestal hovoriť.
Videla som jeho žiaľ.
"Ani nevieš ako veľmi ti rozumiem."povedala som a rozplakala som sa.
Louis sa mi pozrel do očí. Jeho pohľad... priateľský, no súcitný...vedela som, že ku mne necíti to čo ja k nemu, ale nedokázala som mu odolať. Stisla som ho ešte silnejšie.
Už ho nikdy nepustím. Nemohol by tento moment trvať navždy?
Pocítila som, ako mi dal ruku do vlasov.
Žeby to predsalen bolo opätované?
Druhou rukou chytil moju ruku. Začalo mi búchať srdce. Veľmi silno.
Postavili sme sa.
Znova sa mi uprene zahľadel do očí a pobozkal ma.
Ani som nestihla pomyslieť na moje pocity.
"Aless...ja viem, že si jedno úžasné a krásne dievča...ale momentálne sa nechcem viazať."stiekla mu slza po tvári, "nedokážem to....po tom všetkom čím som si musel prejsť."
Chvíľu som len ticho stonala, no potom som sa odhodlala: "... prečo?"myslím, že prišiel čas, aby som vyjadrila svoje pocity, "Prečo musím mať práve ja také nešťastie.... prečo ma nikto nechce?....."plakala som v jeho objatí.
Opreli sme si o seba hlavy.
"Láska je skok dopredu, ale keď je priepasť pred ňou príliš veľká, ani ten najväčší skok ju nepremôže. Liekom je len čas"povedal.
"Ale ak je čas liekom na priepasť, potom zabíja lásku."dokončila som.

Toto je prvá časť príbehu, trvá až do 18. časti. Potom sa príbeh zmení. Bude o niečom inom. Pochopíte, keď k tomu prídete :)