Stratení

James

"Takže ty si jeden z prvákov?"
"Nie. A toto som ti ani nemal hovoriť..."
"Ale už si začal...tak to dokonči!... prosím.."
Prekrútil očami:"Už ti niekto povedal, že si strašne otravná?"
Zasmiala som sa.
"Bol som na vašu školu vyslaný ako špijón... kvôli tebe. Mojou úlohou bolo tajne zisťovať, či si vhodný kandidát. Z mobilov a počítačov tvojich blízkych zmizli všetky tvoje fotky... To som bol ja. Ale neboj sa. Mám ich na kľúči... No a teraz ma už fakt zabijú. Nechápem ako dokážeš byť taká tvrdohlavá."
"Aký kandidát?"
"Neviem."povedal rýchlo.
"Tak ako si potom vedel, či som vhodná?"
"Aaach. Prestaň s tým už. Musím ti to tu ukázať."
Neviem prečo, no začínalo sa mi to tam páčiť. Minimálne to, ako podliehal môjmu presviedčaniu...
"Toto je tvoja izba. Máš tam nejaké veci tvojej veľkosti, vlastnú kúpeľňu, posteľ, skriňu a toto červené tlačítko. Ním ma kedykoľvek privoláš. Dúfam, že budeš lepšia ako predošlý kandidát a nebudeš to zneužívať a otravovať ma."
Prešli sme o kúsok ďalej.
"Tu je jedáleň. Tam pôjdeme o chvíľu na obed. Raňajky, obedy a večere dostávaš tu. Desiatu a olovrant ti prinesiem vždy na izbu. Väčšinou je to keksík alebo ovocie..."
Prešli sme takto jednu dlhú chodbu. Opísal mi asi 3 miestosti... Triedu, kde sme písali tie divné testy, nejaké čudné mini-fitko a izbu zvanú Stanza verde. O tej mi ale nič nepovedal.
"To je asi všetko. Na ten týždeň, čo tu budeš ti to bude stačiť."
"A kam pôjdem potom?"
"Neviem. Ako som hovoril...v rebríčku som na najnižšom stupni... čiže toho veľa neviem."
"Smiem teda vedieť tvoje reálne meno?"
"Čo ja viem.... radšej nie..."
Pozrela som naňho. Aké meno by mohol mať? Timmy sa mu vážne nehodilo...
"Ja to uhádnem! Odkiaľ si?"spýtala som sa zamyslene.
"Wales."
Čiže anglické meno... Hmm...
"Podľa mňa začína na samohlásku..."
Usmial sa:"No... máš pravdu."
"Eddie?"
"Nie."
"Oscar?"
"Vôbec nie..."
"Dobre... už ma to nebaví... prosím povedz...."
"Anthony. Ja viem...je to strašné meno..."
"Nie. Podľa mňa je krásne. Ja by som strašne chcela brata s menom Anthony..."
"Prečo brata?"zasmial sa.
"Neviem. Moc netúžim po deťoch, tak to je asi jediné čo ostáva..."
"Ty máš 16, že?"
"Hej, ty nie?"
"16 roční tu nemôžu byť zamestnaní. Teda... okrem Jamesa. Ten má 18, no je tu už 3 roky. Ja mám 19. Začal som minulý rok."
"Aha... To znamená, že si tu ešte len rok..."
"Nie, som tu už dlho, no pracovať som začal až teraz. Prišiel som sem asi v roku 2013."
"To si akože tak dlho bez rodiny?"
Zosmutnel. Zľakla som sa, nevedela som, čo mám robiť.
"Som jedináčik...a moji rodičia zomreli pár dní pred tým, než ma zobrali sem. Bol som vtedy šťastný, že ma zachránili. Dali mi psychológa aby som za z toho ľahšie dostal, starali sa o mňa... A mimochodom... James je tu už asi 11 rokov."
"To je mi ľúto...to s tými rodičmi... Inak... myslím, že som toho tvojho Jamesa videla. Teda...do tváre mu nebolo vidno, ale bol pri mne keď ma ošetrovali."
"Som si istý, že ho poznáš...no jeho meno bolo Eliot..."