Stratení

Cintorín?

Obávala som sa tejto ponuky. Ak niečo zistí....
Mala som strach, no zároveň som bola šťastná. Louis chcel byť môj kamarát, ale ja by som to asi nevedela zniesť.
"Aless?"povedal Zen,"vraj mám narkolepsiu."
"Čo? Je to vážne? Niečo zlé?"
"No... nie je to nič vážne...ale... môže."
"Aaah, nenaťahuj ma! Čo je s tebou?"
"Môžem kedykoľvek...a kdekoľvek zaspať."
"Akože aj teraz?"
"Hej..."
Hoci som bola smutná, že Zen musí takto "trpieť", no na druhej strane som bola rada, že nemusím stále premýšľať nad Louisom.

Pozerala som na hodiny. Čakala som na veľkú ručičku. Bola presne medzi 5 a 6. Nechcela som prísť skôr ako Louis, lebo to by bolo trápne. Ale zas ani moc neskoro, aby dlho nečakal.
Šesť. Ručička sa posunula na to prekliate číslo a ja som vedela, že musím vyraziť z domu.
Triasli sa mi nohy. Oblaky postupne odkrývali slnečné lúče a mne bolo čoraz teplejšie. Miesto stretnutia som už mala na dohľad, no Louisa som tam nevidela. Spomalila som tempo. Zbadala som ho. Bol tam. Zastavila som.
Nie. Nie. Nejdem tam! On....
Uvidel ma. Prišla som k nemu.
"Ahoj."povedala som popod nos.
"Ahoj."
Hh...bolo to trápne. Akože fakt mega.
"Ako sa máš?"
Ako sa mám? Úprimne sa celá trasiem, mám obrovský stres, nedokážem sa prestať pozerať na tvoje oči a mala by som sa doma učiť slovinu....
"V pohode. Ty?"
"Hh...nie moc dobre...."zosmutnel.
"Prečo, čo sa deje?"
"Pred 2 týždňami sa so mnou rozišla jedna baba, ktorú som mal fakt rád."
"Aha...tak to je mi ľúto."
Samozrejme, že mi je ho ľúto. Ten smutný výraz priam kričal "objím ma". Nevedela som čo mám robiť.
"A ty máš niekoho?"
"Nie. Mala som dávnejšie jeden vzťah, ale to bolo len kvôli spolužiačkam. Všetky niekoho mali, tak som musela aj ja....."
Prečo mu toto hovorím?
"Jáj....inak... nepôjdeme na kávu alebo tak?"
"Hej, kľudne. Veď tu za rohom je Starbucks."
"Ty sa v tejto časti tuším význáš."
Jemne sa pousmial. Jeho oči tak žiarili ešte viac.
"Žila som tu 9 rokov."
Usmiala som sa. Začalo fúkať.
"Ja tu mám len jedno miesto, čo poznám. Ale môžem ti ho ukázať."povedal a rukou naznačil aby som šla za ním.
Išli sme peši asi 2 minúty. Prírody bolo okolo nás čím ďalej tým viac. Kam ma to berie? Ako to, že som tu nikdy nebola?
"Toto miesto je nádherné. Zvyčajne tu nikto nie je. Vraj je to cintorín. Existujú o ňom povery, ževraj sem niekto každú noc chodí a unáša ľudí. Je to hlúposť, ja viem, ale celé to prepojenie je priam magické. Pozri sa okolo seba...."takýto monológ som popravde nečakala. Páčilo sa mi, že to nie je jeden z tých tichých chalanov, čo nepovedia ani slovo.
"Páči sa ti to?"
"Neuveriteľné..."povedala som s úžasom.
"Pozri na tie motýle. Pestrofarebné krídla. Niekedy sa tu cítim ako vo sne."
"Máš pravdu. Toto by som slovami nevedela opísať."sadla som si na malú drevenú lavičku. Sadol si vedľa mňa. Keby sme boli v romantickom filme, normálne úverím, že ma ide pobozkať.
Začalo pršať. Áno, nenávidím dážď. Ani jeden sme nemali dáždnik a boli sme asi na konci tej dlhej oázy. Až tam, kde už neboli žiadne staré hroby.
Sedela som, zatiaľ čo on obdivoval záhon kvetov. Pri ňom mi normálne nevadilo, že prší. Mala som zvláštny pocit. Asi som k nemu fakt niečo cítila. Škoda, že mi to nebolo opätované.