Stratení

la fine è la più triste

Odtiahla som sa od neho a utiekla do kuchyne. Pribehol za mnou.
"Stalo sa niečo Aless?"
Nemala som chuť mu odpovedať. Vlastne sa ani nič nestalo. Len som sa zľakla svojich pocitov. Opatrne ma objal a povedal ešte jedno posledné zbohom.
Nejdem sa teraz tváriť, že som sa rozsypala, no sčasti mi to zasiahlo srdce. Keď je od vás niekto odlúčený navždy, pripomína to smrť. Bolí to menej a pretrváva kratšie, ale žiaľ je rovnaký.
Odišla som do izby za Amáliou a Zeniou.
"Čo sa stalo?"spýtala sa Amália.
Ja som na ňu len pozrela a ľahla si do postele. Až do rána som nevedela zaspať. Prehadzovala som sa zo strany na stranu. Myšlienky mi stále blúdili hlavou. Anthony. James. Louis. Títo ľudia pre mňa znamenali všetko, aj keď si to ten stredný pokašľal. Stále mi na ňom záležalo. Len som si to nechcela pripustiť. Bolo mi vážne zle. Našťastie sme v nedeľu nemuseli robiť veľa vecí.
Naozaj až tento moment ma donútil hlboko sa zamyslieť nad mojím životom. Ako sa zmení, keď sa znova dostanem do Bari? No určite nebude ako predtým. A či som si naozaj bola taká istá, že sa tam dostaneme... Ani nie, ale bolo to to jediné, čo mi zostávalo. Posledná nádej. Nikdy som si nemyslela, že by sa takýto príbeh mohol odohrať aj mne... Poznala som to z filmov, no kto by takému niečomu veril? A zrazu to bola realita.
Čo ak si Louis už našiel niekoho iného? Alebo mu vôbec nechýbam. Čo ak si zo mňa James robí srandu, že som ho naozaj mohla mať rada ako Eliota? A Anthony tiež navždy odišiel....
Nemala som žiadnu oporu. Nikoho, kto by mi v tej teplej letnej, no zároveň mrazivej noci povedal, že všetko bude zasa tak ako má...

Až okolo 5:00 som si všimla, že Zenia je tiež hore. Ležala vedľa mňa celú noc, no myslela som, že spí.
"Asi mi neodpovieš, ale chcela by som sa ti poďakovať. Viem, že to ty si presvedčila Anthonyho aby nás nejako pustil. Ja ti sľubujem, že ti pomôžem ako sa len bude dať, aby sme sa odtiaľto dostali."povedala som.
Otočila sa a sadla si. Objala ma. Aj keď mi nemohla povedať, že všetko bude v poriadku, cítila som to.. Podišla ku stolu a niečo začala písať na papier.
"A ja ti sľubujem, že svoj plán nás odtiaľto dostať aj dokončím. Viem, že každá bývame inde, no nateraz budú naše kroky viesť do Talianska. Si skvelá kamarátka."
"Veď aj ty, ale teraz už by sme fakt mali spať..."povedala som a naozaj mi začali klipkať oči...

Prebrala som sa až poobede na buchot vecí, ktoré Amálii vypadli z rúk.
"Prepáč Aless, nechcela som ťa zobudiť..."
"To je v poriadku, aj tak je už dosť hodín. Mali by sme sa chystať."
"O to sa práve so Zeniou snažíme."povedala a začala zo zeme zberať oblečenie.
"A kde je Berta? Nebolo jej to podozrivé?"
"Oddychuje v záhrade. Pripravila som jej zmrzlinový pohár, tak sa tešila."

Dlhšiu dobu som maturovala nad tým, čo si zobrať. Jasné, že som u Berty nemala veľa vecí...a žiadne z nich predtým ani neboli moje, no nemohla som sj zobrať všetky. Zenia mi našťastie pomohla.
"Bojím sa, ako to celé skončí..."povedala som, "vieš... Nedokážem si predstaviť, že by sa aj v mojom živote vyskytol nejaký happyend..."
Amália sa na mňa pozerela a potom napísala na papier: "Neexistujú šťastné konce. Konce sú tie najsmutnejšie... To, čo je medzi tým, je najkrajšie....hoci sa ti to možno niekedy zdá strašné a nefér..."