Stratení

Zbohom

Chcela som jej povedať, že ho poznám, no vtom sa otvorili dvere. Zostávalo len pár sekúnd do konca časomiery.
"5, 4, 3, 2, 1, koniec!"odrátaval Eduard," Istotne ste zvedaví, čo sa teraz stalo. Samozrejme, že nič... Chceli sme otestovať zmeny vášho organizmu. Amália, Alessia... váš tep bol vyšší ako tep ostatných v miestnosti."
Celé 3 vyučovacie hodiny prebehli podobne zvláštnym spôsobom. Potom ešte aj poobedná škola a testy z botaniky. Večer som sa celá vyčerpaná konečne vrátila do izby. Otvorila som dvere, no svetlo už bolo zapnuté. Na posteli sedelo nejaké dievča. Držalo v ruke kartičku s nápisom: "Ahoj, ja som Zenia. Budem tvoja nová spolubývajúca. Som nemá, no zvuky počujem takže na mňa môžeš normálne rozprávať."usmiala sa.
"Ja som Alessia... prepáč, že som sa ťa zľakla. Pôsobíš milo, len som nečakala, že tu niekto bude..."
Zobrala do rúk nejaký zošit a napísala: "Nevadí...ako dlho tu si?"
"Len pár dní... všetko je tu pre mňa nové...a ty?"
Ukázala na ruke číslo 3...a na papier napísala "roky". Ani som si to neuvedomovala, no musela to byť strašne dlhá doba. Nemala som odvahu, spýtať sa jej, prečo je nemá... nechcela som ju raniť... Podala mi papier s nadpisom "ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE"
Bolo tam napísané:"Moje meno je Zenia, mám 15 rokov, budeme mať spoločného asistenta, pretože ten môj je na tom zdravotne veľmi zle. Pochádzam z Ukrajiny, narodila som sa v meste Odesa a o chvíľu to budú 2 roky, čo som tu... Každý deň okrem nedele chodím do učebne... testujú nás zo zvláštnych predmetov... Neznášam to tu, no naučila som sa žiť aj s takýmto prístupom... Treba si len zvyknúť. Verím, že budeš dobrý spolubývajúci a už teraz sa na teba teším.
12.4.2018"
"Takže už máš 16?"
Prikývla a znova niečo začala písať. Po chvíli mi dala zošit..."Pozri... Viem, že máš pravdepodobne strach....ale každý sme si tým prešli... Neprejde deň, kedy nemyslím na svoju rodinu... či na mňa nezabudli....alebo či im stále chýbam, no aj keď som sa snažila už veľmi dlho odtiaľto dostať... jediné na čo som prišla je, že neexistuje spôsob, akým by sa dalo zachrániť... Preto sa snažím udržiavať si so všetkými dobré vzťahy... Aj keď to tu je také aké to je... Ver mi, že sa tu dá žiť..."
Jej oči vyjadrovali súcit, smútok...aj podporu... Nevedela som, že sa len z pohľadu dá odčítať toľko vecí...
"Tvoj asistent je stále chorý?"spýtala som sa nesmelo.
Pokývala hlavou a začala písať:"Už to je viac ako rok, čo som mala iného asistenta... no....zomrel. Ku koncu mája mu zistili rakovinu v neskorom štádiu... Bol milý... Mala som spoločného asistenta s Mykhailom... teraz ma od neho oddelili. Nie, že by som nehcela byť s tebou...no za posledný rok... čo som mala Christiana... ani raz som od Mykhaila nebola odlúčená... Dokonca som zistila, že pochádza z toho istého mesta..."
"Neboj... posnažím sa byť aspoň sčasti taká milá ako on... Máš ho rada?"
Usmiala sa a prikývla. Sadla som si vedľa nej a objala som ju... A našla som to, po čom som posledné dni tak túžila... úprimné priateľské objatie... Podpora človeka, čo mi rozumie...a chápe moje pocity...

Za pár dní som sa toho dozvedela o Ukrajine viac, než za celý život... So Zeniou som si dobre rozumela...no prišiel osudový piatok... Vedela som, že ma idú previesť. Nemala som ani potuchy kam...a prečo...len som akceptovala svoj "osud"... Nenamietala som... Nech ma už viedli kamkoľvek... Bolo mi to jedno... Istotne to nebolo späť do Palerma... Takže na tom vôbec nezáležalo. Tesne pred raňajkami som sa ešte stihla rozlúčiť so Zeniou a Mykhailom...potom som odišla za Anthonym.
"Dúfam, že sa budeš mať dobre..."
"Mala by som sa lepšie, keby si išiel so mnou..."
Usmial sa:"Ak by som mohol, neváhal by som ani chvíľu... budeš mi chýbať..."povedal a pritiahol ma do vrúcneho objatia.
"Aj ty mne..."pošepkala som mu. Stisla som ho ešte silnejšie. Chvíľu sme tam sa tam len tak objímali...
"Dúfam, že sa ešte uvidíme..."povedal a dal mi pusu na čelo...
Šťastná...aj smutná zároveň som od neho odišla do svojej izby. Tam už mi len pichli injekciju na omámenie a ja som sa o chvíľu prebrala v nejakej posteli. Vyzeralo to ako detská izba. No...popravde to nebola až taká malá chvíľa... na stole boli hodiny, ktoré ukazovali 15:28.