Stratení

18-J

Pozrela som sa doprava. Najprv som sa zľakla, no chcela som počuť, o čom sa rozprávajú. Zbadala som presne toho chalana, ktorý včera vláčil to úbohé dievča. Bol s ním iný muž.
"Osemnásť-J!"skríkol po ňom.
Chalan, ktorý mal pravdepodobne označený 18-J bol mojím cieľom. Chcela som ho odfotiť. Zmačkla som spúšť. Obaja na mňa pozreli. Mala som obrovský strach. Nevedela som, prečo ma zbadali, no keď som sa pozrela na fotku, hneď som zistila čo je vo veci. Blesk. Rozbehli sa za mnou. Vtedy som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Prečo po mne kričali "Lessi"?
Otvorila som oči. Jediné čo som zbadala bolo strašne silné svetlo.
"Mama?"skríkla som.
Po pár sekundách som zbadala nejakého doktora.
"Horúčka klesá. Pacientka sa prebrala..."
"Kde sme to?"
"Už si v bezpečí...Lessi."povedala mama
"Sa-nit-ka?"ledva vyšlo z mojich úst.
Ona len prikývla. Znova sa mi zatvárali oči.
Opäť som sa ocitla tam, kde som nechcela. Bežala som ako o život. Moje sily však zlyhali po prvom kilometri. Ruky mi zviazali. Pomaly som si prestávala cítiť nohy.
"Chcem o nej vedieť všetko! Rozumel si, 18-J?!"
"Áno 43."povedal zvláštnym tónom hlasu...
"Je to ona?"
"Hej."
"Tak hovor čo vieš!...."
Už som si necítila ani ruky. Viečka mi klipkali pomalšie a znova som sa prebrala v tej sanitke.
"Zdá sa, že má lucidné snenie..."
Priviezli ma do nemocnice.
Spala som asi fakt dlho. Pozrela som na hodiny. 18:43.
"Mama?"
"Lessi! Konečne si hore!"
"Ty si tu celý čas bola?"
Prikývla.
Cítila som sa veľmi zle. Bolela ma hlava a nevládala som sa hýbať.
"Čo sa stalo?"
Mama si vzdychla:"Po večeri, keď sme prišli na izbu, si odpadla. Nevedeli sme, čo máme robiť. Celá si horela. Mohla si mať aj viac ako 40°C. Veľmi sme sa o teba báli, tak sme ráno zavolali záchranku...."
"A čo tí ľudia?"
"O čom to hovoríš Lessi?"
"No tí, čo ma zviazali a robili mi zle..."
Mama sa usmiala. "Lekár povedal, že si mohla mať lucidné snenie."
Ostala som šokovaná. Veď...to bolo také reálne.
"Kedy ma pustia domov? Zajtra?"
"Obávam sa, že nie tak rýchlo..."
"Najskôr môžete opustiť nemocnicu 19.6."povedala sestrička, ktorá práve vošla do miestnosti.
"Prečo?"
"Potrebujeme ešte spraviť nejaké testy a nechať si vás na pozorovaní. Ak pôjde všetko ako má, 19.6. budete doma."
A čo Louis? On ani nevie čo sa stalo...Kde mi vôbec dali mobil?
"Toto som ti priniesla."povedala mama a podala mi telefón," ale teraz nie... až keď ti bude lepšie. Myslím, že ťa niekto zháňa."
Rýchlo som pozrela na obrazovku. 4 správy od Louisa, jeden neprijatý hovor od Kolesa.
"Ďakujem, fakt..."
Asi prvýkrát som niečo cítila ku svojej mame. Nevedela som, aká dôležitá môže byť podpora z jej strany... Možno to nebola skvelá mama dlhých 16 rokov... no tentoraz som jej uverila, že sa ňou chce naozaj stať.