Stratení

Šanca

"Celibát?"zasmiala sa.
Nevedela som, čo mám povedať.
"Nie. To bolo tak poeticky, obrazne..."
"A ty odkedy rozumieš básnickej reči?"
"Čo?"rozbúchalo sa mi srdce. Strašne mi chýbal.
Je tu ešte jedna možnosť... čo ak ma nemiluje, len skrýva svoj strach a túžbu byť s niekým. Využíva ma vo svoj prospech....
Hej. Keď som v nálade, mám všelijaké myšlienky, ale táto bola až príliš reálna.
"A ty niekoho máš?"nadhodila som.
"To ťa tak zaujíma?"
"Takže áno... Veď nemusíš o ňom hovoriť, keď nechceš."
Prekrútila očami. Nikdy nevedela byť nenápadná alebo udržať "tajomstvo".
Sestra išla niečo povedať, no vtom sa ozval zvonček.
"Odkedy funguje?"spýtala sa.
"Netuším."
Zišla som dole. Zvonček síce fungoval, no otváranie vchodových dverí na diaľku nie...
"Louis?"smutný pohľad úplne vyjadroval jeho pocity.
Objala som ho. Strašne mi chýbal.
"Au."povedal potichu, no bolestivo.
"Prepáč..."jemne som prešla prstom po rane na ruke.
Venoval mi úprimný úsmev.
"Asi chceš počuť vysvetlenie..."
"Bolo to kvôli tomu, že som bola u vás? Lebo ak áno...Ja viem, že mi asi neodpustíš, ale nedokážem zniesť, že som ti zapríčinila nejaké zranenie..."
"Nie kvôli tebe..."povedal aby ma utíšil.
"Neviem, čo si si myslela, ale mňa doma nebijú."
"Tak čo sa potom stalo?"
"Keď som liezol naspäť,..."
"Pošmykol si sa? Ja som vedela, že to bolo kvôli mne...."
"Nie... vyliezol som hore a skočil dovnútra. Nečakal som, že mi medzitým do izby vojde náš pes."nachvíľu sa odmlčal. "Prišlapol som mu labu. Bolo mi to veľmi ľúto... Vrhol sa na mňa a celého ma doškrábal."
"To je skôr mne ľúto... Aaa teoreticky je to kvôli mne."
"Nie. Nechcem, aby si si pripisovala nejakú vinu. Nemal som tak skočiť. Je to moja chyba."
"A jemu sa niečo stalo?"
"Okrem udrenej laby nič...len sme ho museli dať utratiť. Otec sa bál, že by také niečo mohol spraviť aj ostatným."
"Ale prečo sú tie škrabance také?... no nevidím tri čiary vedľa seba..."
"Toto neviem ani ja...Up bol vždy divný pes, ale asi mi bude chýbať."
Pozrela som naňho. Dala som mu pusu.
"A čo budeme robiť tých 17 rokov?"spýtala som sa nesmelo.
Vtisli sa mu do očí slzy. Jasné...nie nadarmo dostal tú prezývku od sestry...
"Ja by som spravil čokoľvek. Utiekol by som s tebou niekam ďaleko, ak by to bolo možné..."
Zasmiala som sa.
"Čo je?"
"Spomenula som si na seba. Keď som mala 14 a vydala som sa hľadať moju najlepšiu kamarátku, Francescu. Teda... pokým som si neuvedomila, že neviem kam mám ísť."
Pocity pri ňom sa nevyrovnali žiadnym iným. Eliot bol zlatý, ale nebol taký ako Louis. Skrátka Louis nebol len kamarát, ktorý ma podporil. Bol to úžasný, dokonalý človek, ktorý mal len jednu chybu...
Opreli sme si o seba hlavy. Ako vtedy. V tej záhrade či aleji...
"Myslíš, že je tu šanca, aby boli obidvaja stále nažive?"