Stratení

Plačko

Pozrel na mňa nechápavo.
"Nie fakt.... poďme niekam..."
Jediné čo som vtedy chcela spraviť, je opiť sa a zabudnúť na všetko, čo sa stalo za posledné 3 dni.
"Ty ani nevieš aké to je ťažké. Aké ťažké je žiť môj život. Mama niekde v Kodani, sestra oničom... Jediné čo mám sú kamaráti. Niekto hovorí, že rodinu si nevyberáme. Ale to nie je pravda. Pretože Zen a Hadlee sú moja rodina."
Ostala som nachvíľu ticho. Ležali sme obidvaja na zemi v mojej izbe.
"A čo tvoj život?"
"Vieš... včera som vravel, že mám super otca... je super, ale za posledný rok som ho videl asi 5x. Stále niekam chodí s tou svojou Juliet."
"Tak to je smutné. Ale vlastne...aj moja mama žije viac v práci ako doma. Cestuje po svete a na nás kašle. Je dobrá a vie sa o nás postarať, ale kariéra je jej prednejšia."
Vstala som. Vošla som do pracovne. Zobrala som prvú fľašu, čo som videla a vrátila sa naspäť.
"Dáš si?"
"Sľúbil som ti niečo..."
"Ale prosím ťa... sľuby berieš až príliš vážne."
Párkrát som sa napila. Nedokázala som to v sebe udržať. Začala som plakať.
"Ja.... nechápem, čo sa to deje... Neviem, či sa mám smiať alebo plakať..."
Pozrela som naňho. Podala som mu fľašu.
"Nepozeraj tak na mňa..."povedala som. Napil sa.
"To čo si tu včera robil.... Môžeš byť šťastný, ak si to nepamätáš..."
"Je niečo, o čom by som mal vedieť?"
Pozrela som sa mu do očí.
"Možno to ani nechceš vedieť..."
Vyvalil na mňa oči. Bolo to strašne komické. Začala som sa na ňom smiať.
Jeho tvár bola plná otázok.
"Tak prečo si s tým potom začala?"
"Poď seeem..."
Sadol si vedľa mňa a oprel sa o stenu.
"Prečo si včera ešte hovoril po anglicky a dnes už nie?"
"Neviem...ale aj dnes som hovoril po anglicky..."
"Nie. Určite nie. To by som si všimla."
"V škole."
"Jaaj."
"Neviem čím to je, ale s tebou mi ide rozprávať po taliansky akoby som sa tu narodil a žil celý život."
Chvíľu sme na seba pozerali. Vedela som, k čomu to bude smerovať.
"Môžem niečo skúsiť?"spýtal sa ma.
"Jasné...."
Odhrnul mi strapaté vlasy a položil fľašu. Pobozkal ma. Cazzo, perché? Ja mám na takéto veci slabosť. Neznášam, keď ma nejaký zlatý chlapec pobozká. Potom neviem čo mám robiť.
Bolo mi ho ľúto odstrčiť, tak som sa nechala.
"Toto je to, čo si chcel skúsiť?"spýtala som sa potichu.
Pozrel na mňa a venoval mi ešte jeden bozk.
Dio! Cosa sto facendo? Nemám slov. Mala by som sa predsa zaujímať o Louisa. Prečo bol taký doráňaný? A prečo nechcel aby sme sa rozprávali...ani v škole?
Pokrývala som hlavou. Toto mi nemôže robiť.... nie.
Bola som síce trošku v nálade, ale stále to bolo nič oproti včerajšku.
"Asi by si mal ísť..."
Bez slova sa zdvihol. Išla som za ním.
Pri dverách zastavil aby sa obul.
"Plačko?"
Ako mohol byť taký vnímavý a chápavý? Ako vedel, že ma trápi akurát "Plačko"?
"Asi hej..."
Objal ma. Pobozkal ma na čelo a odišiel.
"Tuším ich striedaš jedna radosť."ozvala sa Luciana.
Veľmi som sa jej zľakla.
"Ty si ešte stále tu?"
"Neboj... ja som ok. Nikomu nič nepoviem. Možno."
Prevrátila som očami.
"Mimochodom tú vodku som dostala na 23. narodeniny."
"Wau. Chceš mi akože povedať, že už ti chutí?"
"Nie...preboha."
Vydýchla som si...
"Ale nikto nepovedal, že ju dám tebe."
Vstala som a vošla do izby. Zobrala som fľašu.
"Na."
Sestra sa napila.
Potom to už s nami išlo dolu vodou. Nepamätám si to presne, ale nejakým spôsobom sme sa dostali na gauč.
"Tento je zlatý... ale šak taký... V pohode len tam nie je tá iskra."
"A Plačko?"
"No...ten druhý. Tam je aj viac ako iskra...pri ňom sú ale oveľa väčšie problémy."
"Akože aké?"
"No jak aké? Šak napríklad ten celibát..."
Sestra na mňa vypľula vodku....a potom som si uvedomila, ako veľa som prezradila.