Stratení

Mama

"Ako to myslíš?"
"No... Predsa... Zmizli.. nie zomreli. Nikde si nevidel jeho mŕtve telo."
Pozrel na mňa.
"Hej...bolo to hrubé...ja viem."
"Nie... Ja len neviem, kde sa v tebe berie toľko nádeje. Počkaj...zmizli? Kto ešte zmizol?"
Pozrela som naňho celá vydesená.
Žeby som mu to zabudla povedať?
"Pamätáš, keď si mi rozprával, že ti len tak zmizol najlepší kamarát... Asi rok predtým sa to stalo aj mne...."
Jeho pohľad bol veľmi súcitný, no zároveň na ňom bolo vidieť, že je šokovaný.
"Francesca... Moja najlepšia kamarátka..."
Vyrozprávala som mu o nej všetko čo sa dalo.
"Strašne mi chýba..."
Objal ma.
"Spoločne niečo vymyslíme...."
"Hej...Tvoj pes asi nebol jediný dôvod prečo si prišiel....?"
"Aj hviezdy hasnú bez iskry... Nemohol som to bez teba vydržať..."
"Veď ani ja... Len... Prečo si mi potom v škole hovoril, že nemôžem byť pri tebe, keď tie škrabance máš od psa?"
"Aless...je to veľmi komplikované... Verím, že raz príde moment keď ti to budem môcť vysvetliť... Aj lietadlo má svoju nosnosť... keď ho prevážiš, padá."
"Vidíš? A možno to je ten problém... Let je zrušený, ak je v ňom príliš málo pasažierov.... Prečo mi to jednoducho nemôžeš povedať? Nechápeš, že aj ja potrebujem niečo o tebe vedieť? Ako si môžem byť istá, že so mnou nie si len zo žiaľu, pretože nikoho nemáš...?"
"Nemôžem... Jednoducho nie. Nedá sa to. Aj keď si pre mňa jednou z najdôležitejších osôb, je to pre tvoje dobro..."
"Je to pre tvoje dobro.... A odkedy vieš, čo je pre mňa najlepšie? Prečo práve ja musím byť vždy o všetko ukrátená? Načo si sem vôbec chodil, keď pre mňa nemáš žiadne vysvetlenie?"
Strčila som doňho. Cítila som hnev, žiaľ...strach.
"Zbohom..."povedal a odišiel.
Čo som to spravila? Prečo som ho poslala preč? Prečo som naňho nakričala? On je dobrá duša... Ani sa so mnou nehádal. To ja som tá zlá...
Trápili ma výčitky svedomia.
"Kde si bola tak dlho?"spýtala sa Luciana.
Nič som nepovedala, len som sa potichu odplazila do izby.
Červené oči...od plaču. Pozerala som von oknom. Snažila som sa vidieť prírodu jeho očami. Bola som naštvaná. Na seba. Na stromoch ešte nebolo ovocie, no už ani kvety... Zamračené, no predsa krásne počasie...
Tak už viem, v čom nachádza toľko pokoja. Veď on sa so mnou vlastne ani nehádal...a ja sprostá som to pokazila. Veľmi sa nevyznám v chalanoch, ale keď sa pohádam so Zenom, je na mňa dlho urazený... Hadlee to nerobí, no Louis... to sa nedá predpokladať. Predsa musí mať aj nejakú zlú vlastnosť...
Prišiel oco. Rýchlo som zotrela slzy z očí.
"Mama písala, štvrtok ideme na 4 dni na Sicíliu."
"Akože aj ja?"spýtala sa Luciana.
"Hej, všetci štyria. Čo vy sa netešíte?"
"Veď áno...len... Je to tak... Narýchlo."ozvala som sa.
Mama bola vždy divná. A spontánna.
"Zo školy ťa uvoľnia na 2 dni...to je vybavené."
"Ehm... ďakujem?"
"Lessi...ja viem, že mama je... iná, a že je stále preč, ale je to tvoja mama. A má ťa rada. Už nie si dieťa...tak to hádam chápeš."
"Bola....to moja mama. Asi do 4 rokov. Odvtedy je to len môj biologický rodič a zákonný zástupca. Nie je náhodou mama na to, aby sa o teba starala, trávila s tebou čas...?"
Pozrel na mňa. Vzdychol si.
"Tak...jej daj ešte jednu šancu. Možno ten výlet pomôže."
"Neviem, či si ju zaslúži."povedala som popod nos.
Odišla som do izby. Nikdy som môj vzťah s ňou nejak neriešila. Proste som to brala tak, že mám skôr otca. A nevadilo mi to. Len teraz... keď sa začala "snažiť" mi to vŕtalo v hlave. Čo ona pre mňa spravila? Občas, keď prišla mi navarila obed, upratala kuchyňu, zbalila si veci a znova išla niekam preč...
Aj Eliot žil bez mamy a vyzeral úplne v pohode. Vlastne...on mal "mamu". Juliet. Aspoň takú mamu by som chcela. Aj keď možno nie skvelú, no určite by ma mala aspoň trochu rada.

Francesca a Sim? Myšlienka, že sú nažive sa mi zdala čoraz reálnejšou. Už dlhú dobu som si kládla otázky...Ako zmizla? Utiekla? Kto ju mohol uniesť? Prečo by ju unášali?....no na nič som neprišla. Neviem, ako je možné, že mi zmizli všetky jej fotky z mobilu. Ťažko sa mi zaspávalo. Mala som veľmi nepríjemné pocity. Spomenula som si na jeden podstatný detajl.