Stratení

Láska si nájde cestu sama

"Ovládaš básnickú reč..."
"Prečo si ma sem teda zobral?"povedala som smutne, trošku naštvane.
Vyzeral zaskočene.
"Ak na rany nepomôže liek, láska si nájde cestu sama."povedal a pobozkal ma na čelo. Odišiel. Naozaj odišiel. Čo sa to deje? Veď...to bolo také krásne.... Prečo to pokazil? Akoby natrhol to puto čo bolo medzi nami.

"Aless, čo ti je?"spýtal sa Hadlee.
"Je nejaká divná, že?"povedal Zen.
Venovala som im krátky pohľad a znova  zaborila hlavu do vankúša.
"Zohnali sme nového parťáka."zvolal Zen.
"Asi ani to ju nerozveselí."šuškali si.
"Zas schytila náladu "MYSM"?"
"Asi... Ale tak.... To ju o chvíľu prejde."
"Dúfajme.."
Pozrela som na učebnice...učiť sa je to posledné, čo sa mi teraz chce.
Musela som zaspať, pretože ma zobudil až Hadleeho hlas:"Aless! Aless!"kričal na mňa,"čo mám robiť?"
Otvorila som oči a zbadala som Zena ako leží na zemi.
"Počkaj, hneď to vyhľadám."
"Fakt to chceš googliť? Vieš aké je to nespoľahlivé?"
"Kašlem na tvoju nespoľahlivosť...tu píšu, že možno potrebuje našu pomoc s dýchaním..... dýcha?"
"Vyzerá, že hej."
"Okej..."
No hej....je to stres. Ale znova to pomohlo. Znova som naňho prestala myslieť. Prehlboval sa vo mne hnev. Ale aj výčitky.  Mohli sme byť spolu a šťastní a takto sme dvaja nešťastní.
"A kto je ten nový parťák?"spýtala som sa, keď sa Zen prebral.
"Volá sa Eliot Harphy."
"To je jeden z tých prvákov, nie?"
"Hej, hej. Budúcu nedeľu s ním pôjdeme von, chvíľu som si s ním už písal."
Samozrejme, že som si ho musela dopodrobna prekuknúť.
Hrá na gitaru, klavír a spieva. Jeho nevlastná sestra je nezvestná už dva roky.
Vyzerá byť v pohode. Rodičov má rozvedených, žije s otcom, no ten už má ďalšiu ženu....
"Dobre, môže byť..."
"Zas si ho stalkovala všade kde sa dalo?"
Prevrátila som očami.
"Nejdeme niekam? Fakt tej slovine nedávam veľké šance."navrhla som.
"Prosím ťa, kam sa chceš trepať v tomto daždi?"nechápavo sa spýtal Hadlee.
"Čo ťa tá voda zabije?"povedala som podpichovačne.
"No fíha.... veď ty neznášaš dážď. Čo si tak zrazu zmenila názor?"
"Veď len skončíme na kávu."
"Okej...idem sa prezliecť."
Mali sme namierené do Starbucks. Problém nastal, keď som si uvedomila, že najbližší je práve ten, kde sme boli s Louisom.
"Aaa nepôjdeme radšej inde?"navrhla som.
"Prečo? Ja už som dostal chuť na moju obľúbenú kávu."namietal Zen.

MILUJEM náhody. Aj zákony schválnosti. Neviem, čo z toho to bolo, ale bol tam.
Pozrela som naňho. Stále som nedokázala odolať jeho očiam, no bola som naštvaná. Rýchlo som si vypýtala kávu a chcela som odísť. Pribehol za nami.
"Ahojte. Môžeš na chvíľu?"spýtal sa a pozeral mi pri tom do očí.
"Kľudne sa porozprávajte...my pôjdeme smerom na námestie."povedal Zen.

"Čo je?"
"Ty vieš... vieš ako veľmi ťa mám rád, no nedokážem to..."
"Áno..."hovorila som so slzami v očiach,"ale ja zas nedokážem pochopiť prečo..."
"Lebo sa bojím!..."nadýchol sa...,"chápeš? Veľmi sa bojím, že prídem aj o teba. Ďalšiu stratu už by som nedokázal uniesť..."
"Dobre... dobre."chytila som ho za ruky,"Pokoj..."
"A vieš čo ešte nedokážem?"
Vyzeral tak zraniteľne.
"Nedokážem žiť s pocitom, že som ťa odmietol... že si kvôli mne smutná. A mám z toho obrovské výčitky, ale ja to jednoducho ne...."pobozkala som ho.
Pomohlo to. Upokojil sa.
"Láska si nájde cestu sama..."